Historik Götz Aly (ročník 1947) rozpráva:
Veľmi skoro som vedel [rozprávač narodený roku 1947], že Amíci a Angličania zbombardovali Drážďany a ža sa tam 300 000 ľudí udusilo dymom. Vedel som to dlho predtým ako som po prvý krát počul slovo "žid".
[...]
Neskôr v škole, to som mal 16 [čiže rok 1963], nás zrazu odviedli do premietacej miestnosti [...] a pustil nám film od Erwina Leisera, ktorý ukazoval oslobodenie Osvienčimu, kopy mŕtvol v Buchenwalde, v Bergen-Belsene, absolútne bez prípravy a bez toho, aby nám čokoľvek povedali potom. Učitelia nám nepovedali nič. Bolo to povinná akcia bavorského ministerstva kultúry. [...] Večer som prišiel domov - a to sa vtedy stalo v státisícoch rodín - sedeli tam aj moje malé sestry a sesternice, a rodičia sa spýtali: "Ako bolo v škole?" A ja na to: "Bolo to zaujímavé." "Ale čo! Porozprávaj nám o tom!" A tak som začal a zrazu som videl ako sa zmenili na ľad. A netrvalo ani päť minút, kým som povedal: "Vy ste o tom predsa museli vedieť."
Moderátor: Nejaká iná reakcia [okrem zamrznutia]?
Odpoveď: Nie.
[...]
To bolo šťastná náhoda v nemeckej povojnovej histórii. Fritz Bauer bol švábsky žid. V poslednej minúte odcestoval a potom sa vrátil a chcel pracovať v justícii. Georg August Zinn, hessenský ministerský predseda, sociálny demokrat, vtedy nejako prišiel na myšlienku, že z neho urobí hessenského generálneho prokurátora. Bola to naozaj šťastná náhoda. Zásluha tohto človeka... V západnom Berlíne pod Willy Brandtom, či v Hamburgu sa procesy s nacistami dlho potláčali. Ale v Hessensku sa konali a to sa stalo takým centrálnym bodom. Viedol sa tam aj osvienčimský proces. Podľa nemeckého princípu, že proces sa koná na mieste činu sa mal osvienčimský proces mal konať v Berlíne, pretože tam sedeli hlavní páchatelia. Ale to sa nestalo a tak Fritz Bauer vymýšľal stále nové spôsoby a možnosti, ako to rôznymi trikmi preložiť do Frankfurtu.
[...]
K týmto procesom treba povedať, že dnes dotiahnu pred súd aj 96-ročných, aj storočných ľudí, pretože pracovali niekde v kancelárii, alebo sedeli v strážnej veži. Ale keby sa to tak robilo roku 1965, museli by kvôli napomáhaniu vražde zavrieť na doživotie viac ako 300000 nemeckých mužov a žien. [...] Muselo sa to držať to na uzde a potláčať, pretože inak by sa nedalo znovu začať. [...] Na Wannseeskej konferencii bola nejaká sekretárka a nikoho nenapadlo strkať ju do basy. A pritom všetky tieto strašidelné rozkazy nepísali na stroji tí, čo ich vydávali. Písali ich ženy.
[...]
Willy Brandt mal v roku 1963 v New Yorku fantastickú reč o vraždách a prenasledovaní európskych židov. Ale v Nemecku o tom nehovoril nikdy. Odmietol sa zasadiť aj za to, aby sa dom, kde sa konala Wannseeska konferencia stal spomienkovým miestom. A to z rozumného dôvodu: Vedel, že kto sa chce stať spolkovým kancelárom, nesmie o tejto téme hovoriť. [...] Keď dostal nobelovu cenu mieru, daroval polovicu na renováciu veľkej synagógy v Benátkach, ale zariadil to tak, aby to bolo zverejnené až po jeho smrti.
[...]
[O generácii roku 1968:] 95% vtedy narodených detí malo otca, ktorý slúžil vo Wehrmachte a asi pre 30% bol členom NSDAP. A povedal by som, že asi 70% malo takého, čo mal niekedy o Hitlerovi veľmi dobrú mienku.
[...]
My [generácia roku 1968] sme chceli utiecť z nemeckej histórie. A je to tak zrejmé: Z nemeckého národného socializmu s jeho nemeckým menom sme urobili medzinárodný fašizmus. A tento medzinárodný fašizmus bol v Saigone, v Južnom Vietname, vo Washingtone u Lyndona B. Johnsona, v Teheráne u šáha a v rôznych koloniálnych vojnách a vždy bol najmenej osem a šestnásť tisíc kilometrov od nás.
[...]
Medzi našimi profesormi bola celá rada emigrantov. A nás nikdy nás nenapadlo, že sú to židia, ktorí majú úplne inú skúsenosť ako my. Takže keď sa nám to hodilo, jednali sme s nimi ako s reakcionárskymi balíkmi, rovnako ako s tými, ktorí boli trebárs vo Wehrmachte, alebo dokonca zastávali vysoké funkcie v Tretej Ríši. Bolo nám to vtedy cudzie.
Pre úplnosť treba dodať, že podobný proces neprebehol vo Východnom Nemecku, kde nový komunistický režim staré nacistické elity bez väčších problémov kooptoval.
Celý rozhovor stojí za pozretie!
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=9KJsevJjABg
A keďže je tento článok je dovetkom k predošlému článku o migrácii nacistických elít v Rakúsku, takže ešte pár slov o veľkej povojnovej migrácii vyhnaných východoeurópskych Nemcov, vrátane tých československých, do Nemecka. Mnohí vedia o zbernom tábore v Petržalke, o prideľovaní nemeckých víl tým, čo boli verní režimu atď. Na to si stačí zájsť do karpatonemeckého múzea v Bratislave. Toto je však druhá strana tej istej mince:
"Spokojný pohľad späť na úspešnú integráciu vyhnancov niekedy zakrýva poznanie, ako blízko [malo Nemecko] ku spoločenskej katastrofe. Bolo určite možné, že vyhnanci sa stanú nemeckým problémom s Palestínčanmi. Bol takmer zázrak, že spoločenská zmluva platila, že národ sám seba nedorezal. [...] V každom prípade sme boli ušetrení občianskej vojny."
[...]
"Prisťahovalci [...] narážali na múr odmietania. V preplnených mestách mohli zostať maximálne dva dni, mnohé obce sa pred nimi úplne obrnili. V Brémach [...] rozvešali plagáty s nápisom: Viac už prijať nemôžeme! Zákaz prisťahovalectva!" Spojenci zriaďovali prisťahovalecké komisie, ktoré [12 miliónov] vysídlencov posielali najmä na vidiek. [...] Miestni obyvatelia [...] sa proti ubytovaniu vyhnancov bránili natoľko vehementne, že ich bolo možné priviesť do pridelených obydlí len pod guľometnou ochranou."
[...]
"V Meklenbursku-Pomoransku bolo [prisťahovalcov] 45 percent, v Šlezvicku-Holštajnsku 33 percent a v Bavorsku 21 percent. [...] Ľudia, ktorí bývali v Prahe, Berlíne, Budapešti, Viedni, Bukurešti a Rige teraz spoznávajú [...] život na vidieku. Útočisko tu našli vskutku nejasné existencie. [...] Vyhnaní statkári, maliari, prepustení internovaní, maďarskí dôstojníci, niekdajší diplomati, pobaltskí baróni [...] Najpochybnejšie pôsobia intelektuáli [...] ktorí ešte v noci spúšťajú čerpadlo, aby si uvarili čiernu kávu, ktorí ráno dlho vyspávajú a večer slávia sureálne večierky."
[...]
"Obyvatelia miest svojimi neviazanými mravmi dedinčanov šokovali, ale na niektorých aj zapôsobili. Päť miliónov mešťanov [...] vrátane mnohých mladých žien, ktoré si chceli užívať život a robiť večierky aj na dedine, dráždili tamojšie tradičné hodnoty. Nepomáhala ani to, že kňazi z kazateľníc brojili proti uvoľnenej morálke, nalakovaným nechtom a nehanebnému oblečeniu mešťanov a meštianok. Tí a tie, naopak, zamotávali dedinčanom hlavu natoľko, že ich čoskoro zasiahla vlna milostných drám, nemanželských detí a rozvodov."
[...]
"Detaily tohto gigantického prerozdelenia vyzerali takto: zákon stanovil, že majitelia pôdy, domov a iného majetku musia [...] 21. júna 1948 odovzdať päťdesiat percent toho, čo vlastnili. Príjemcami boli poškodení vojnou: tí, ktorí stratili majetok pri bombardovaní, invalidi a vysídlenci. [...] Boj o prerozdelenie, ktorý sa začal ako brutálna kultúrna vojna medzi pôvodnými obyvateľmi a prisťahovalcami sa [...] posunul na úroveň parlamentných rokovaní. Tým bol v Nemecku položený základný kameň toho, čo sa neskôr začalo nazývať občianska spoločnosť."
Zdroj: Harald Jähner: Čas vlkov, N press, 2022
