2. júla 1945 sa v Linzi rozšírila fáma, že Rusi majú obsadiť oblasť severne od Dunaja. V tú noc začali ľudia prechádzať cez most do oblasti, o ktorej sa verilo, že bude budúcou americkou zónou […] Jeden dôstojník vojenskej polície odhaduje, že cez ňu prešlo 25000 osôb. […] Dvaja informátori, ktorí sa vydali na cestu do oblasti severne od Dunaja, hlásia, že prebieha niečo ako všeobecný exodus.
-- Americký úrad pre strategické služby
Celý chaos bol spôsobený tým, že v oblasti Horného Rakúska došlo v lete 1945 k nečakanej zmene. Oblasť na sever od Dunaja, ktorá mala pôvodne spadať pod americkú kontrolu sa zrazu z čisto vojenských dôvodov dostala do sovietskej okupačnej zóny.
Ochsner a Roesel v štúdii z roku 2020 upresňujú:
Historici, politológovia a dobové články v novinách sa zhodujú, že tento exodus v lete 1945 bol vysoko selektívny. Boli to predovšetkým Nacisti, kto emigroval na južný breh Dunaja. [...] Nacisti v severnom Hornom Rakúsku mali dobré dôvody utekať pred Červenou Armádou; báli sa sovietskej odvety. Napríklad počas "Muhlviertelský hon na zajace" vo februári 1945 nacisti chytili a zabili približne 500 sovietskych väzňov, ktorí utiekli z koncentračného tábora Mauthausen-Gusen.
Išlo o veľmi selektívnu migráciu. Nadpriemerne boli zastúpení nielen bežní členovia nacistickej strany, ale v ešte oveľa väčšej miere nacistické elity. Roku 1946 bolo v americkej zóne v porovnaní so sovietskou zónou 153% registrovaných nacistov, ale až 282% tzv. "inkriminovaných osôb" ("Belastete"), čiže nacistických elít.
Ochsner a Roesel využívajú tento prirodzený experiment na to, aby zistili, ako migrácia elít ovplyvňuje miestnu politiku.
Aby sme sa však rýchlo dostali do kontextu, pripomeňme si pár faktov z histórie.
Nemecko bolo ešte v polovici XIX. storočia len kopa malých štátikov a nová, vtedy progresívna, nacionalistická ideológia viedla k túžbe po vytvorení jednotného nemeckého národného štátu. Existovali dve politické krídla: Malonemecká frakcia mala na mysli spojenie nemeckých štátov bez účasti Rakúska. Veľkonemecká bola za zahrnutie Rakúska. To však bolo problematické, pretože vtedajšia Rakúsko-Uhorská monarchia bola z väčšej časti inojazyčná. Čo v takom prípade s Čechmi, Maďarmi, alebo Chorvátmi?
Pangermánske hnutie v Rakúsku malo zas svoje korene v období po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Nemecké nacionalistické zoskupenia sa vtedy báli, že stratia kontrolu nad monarchiou. Požadovali pripojenie Rakúska k práve vzniknutému Nemecku. Ako píše Joseph Roth v Kapucínskej Krypte (knižku nemám poruke, takže citujem z hlavy): "Sú to korunné [teda inojazyčné] zeme, čo spievajú Zachovaj nám Hospodine [rakúsko-uhorská hymna]. Nemci spievajú Wacht am Rhein [nemecká nacionalistická pieseň]." Pangermáni boli proti monarchii, proti marxistom, proti židom a proti cirkvi.
Situácia sa však zmenila až po prvej svetovej vojne. Monarchia sa rozpadla. Z Rakúska zostal orezaný, nefunkčný kýpeť. Zúrila kríza, zúrila inflácia. Inojazyčné národy ale boli preč a pre pangermánov bolo pripojenie k Nemecku jediný logický ďalší krok.
Takto vyzerala podpora krajne pravicových strán (teda rakúskej vetvy NSDAP a Heimatblocku) v Hornom Rakúsku v roku 1930. Je viac-menej pravidelne rozptýlená po celej oblasti:
Keď roku 1939 Nemecko anektovalo Rakúsko, chápali to pangermáni ako definitívne dovŕšenie nemeckého zjednotenia z roku 1866. Potom však prišla vojna, obsadenie Rakúska spojeneckými vojskami a napokon už spomínaný presun nacistických elít zo severnej, Sovietmi okupovanej, časti Horného Rakúska do južnej, americkej zóny.
Medzi rokmi 1947 a 1949 dostalo 90% bývalých nacistov opäť volebné právo, ktoré im bolo po vojne dočasne odobrané. Založili VdU (Verband der Unabhängigen) a vo voľbách roku 1949 získavali na celoštátnej úrovni 11% hlasov, v Hornom Rakúsku dokonca 21%.
Zaujímavé však je najmä geografické rozloženie hlasov. Kým pred vojnou bola podpora v Hornom Rakúsku pravidelne rozložená, teraz je zrazu koncentrovaná v časti na juh od Dunaja, a je vyššia ako by sa dalo vysvetliť len prostým presunom nacistických elít.
Ochsner a Roesel píšu:
Títo migranti mali silné know-how v oblasti straníckej organizácie, politiky, mali vodcovské schopnosti a boli ochotní kandidovať. Niekoľko prominentných príkladov ilustruje činnosť bývalých nacistických migrantov: Po prvé, Otto Resch bol bývalý SS-Hauptsturmführer, ktorý slúžil v nacistickej správe Horného Rakúska v Linzi a bol roku 1948 uväznený za vojnové zločiny. Potom kandidoval ako kandidát FPÖ pre mestskú radu v Neuhofen an der Krems v bývalej americkej zóne. Druhým známym prípadom je Stefan Schachermayr, SA-Obersturmführer a blízky spolupracovník hornorakúskeho nacistického vodcu Augusta Eigrubera. Schachermayr v posledných dňoch vojny utiekol do Steyrlingu v južnom Hornom Rakúsku. Podobne ako Otto Resch, aj Schachermayr bol popredným nacistom a po druhej svetovej vojne bol uväznený. Po roku 1948 sa vrátil do politiky a verboval bývalých členov nacistickej strany do krajne pravicovej VdU. Vďaka svojim výraznému, ale pre verejnosť neviditeľnému konaniu sa po druhej svetovej vojne stal šedou eminenciou krajne pravicového tábora v Hornom Rakúsku.
Skrátka, nešlo len o to, že bývalí nacisti volili krajne pravicové strany. Išlo o to, že sa aktívne angažovali v politike a keďže išlo o elity, mali s tým skúsenosti a podarilo sa im na svoju stranu dostať aj časť politicky menej vyhraneného obyvateľstva.
Nezhody v strane viedli roku 1955 k rozpadu strany. Vznikla nová FPÖ, očistená od pôvodného liberálneho krídla VdU:
Vo počiatkoch bola FPÖ oveľa viac národno-pravicovou stranou ako bývalá VdU. Prví vodcovia FPÖ hrali počas druhej svetovej vojny aktívnu úlohu ako členovia NSDAP, nacistickej armády, SA a SS. Prví dvaja vodcovia FPÖ, Anton Reinthaller a Friedrich Peter, boli obaja vedúcimi členmi NSDAP a Waffen-SS. Počas druhej svetovej vojny pôsobil Reinthaller ako štátny tajomník NSDAP pre potraviny a poľnohospodárstvo a Peter slúžil ako dôstojník vo Waffen-SS.
Keď začali mať vodcovia strany v 70. a začiatkom 80. rokoch liberálnejšiu rétoriku, volebný efekt vymizol, ale len preto, aby sa pri návrate k populistickej rétorike v polovici 80. rokov opäť v plnej sile vrátil. Podpora strany opäť stúpla. Miestne stranícke pobočky teda slúžili ako akési časové kapsuly, ktoré prežili liberálnejšiu éru FPÖ a prepojili éru neonacistov po druhej svetovej vojne s modernou populistickou FPÖ.
Tu sú volebné výsledky z roku 2017 (výsledky z roku 2024 v štúdii nie sú, ale pravdepodobne sa príliš nelíšia):
Po celých sedemdesiatich rokoch je politický dopad nacistickej migrácie cez Dunaj ešte stále jasne viditeľný!
Opäť Ochsner a Roesel:
Ukázali sme, že migrujúci nacisti na novom mieste zakladali a prenikali do miestnych straníckych pobočiek. Tieto stranícke inštitúcie existovali počas celého obdobia po 2. svetovej vojne vždy častejšie v bývalých nacistických destináciách. Miestne stranícke pobočky dokážu pestovať a uchovávať krajne pravicovú ideológiu po celé generácie.
[...]
Tiež sme ukázali, že migrujúci extrémisti môžu z dlhodobého hľadiska posunúť politické preferencie cieľových regiónov smerom k svojej politickej ideológii. [...] Naproti tomu bežná migrácia neovplyvňuje geografiu politických preferencií.
Migrácia elít je teda vplyvná a dlhodobá. Nemusí ale ísť nevyhnutne o katastrofu. Môže byť aj pozitívna. Po zlyhaných revolúciách v Európe roku 1848 napríklad odišlo veľa z ich vodcov do Ameriky. Zdanlivo sa nič nedialo, ale potom v 60. rokoch nastala občianska vojna medzi priemyselným severom a otrokárskym juhom.
Dippel & Heblich (2021) zaznamenali vplyv týchto "osemaštyridsiatnikov" na prihlášky do armády protiotrokárskeho severu. Ich prítomnosť v meste zvýšila nábor o ohromujúcich 66-67%. Ak bol osemaštyridsiatnik veliteľom jednotky, dezercia sa tam znížila o 23 až 31%. Nemci, medzi ktorými bolo najviac osemaštyridsiatnikov mali zo všetkých národností, s výnimkou domácich Američanov, najnižšiu mieru dezercie.
V konečnom dôsledku mali osemaštyridsiatnici podstatný vplyv na liberalizáciu celej americkej politiky.
Elitní prisťahovalci môžu mať tiež výrazný vplyv na hospodárstvo krajiny.
Keď Švajčiarsko v polovici XVI. storočia prijalo protestantov vyhnaných z Talianska, títo tu následne založili textilný protopriemysel aj bankovníctvo. Aj taká intímne švajčiarska záležitosť, ako je firma, čo tlačí švajčiarske bankovky má dodnes meno po jednej z týchto talianskych rodín.
Podobne to bolo s francúzskymi kalvínskymi huguenotmi. Po zrušení Nantského ediktu, ktorý im dával náboženskú slobodu a rovné práva, sa huguenotské elity rozpŕchli po Európe a francúzsky priemyselný pokrok sa spolu s nimi presunul do Holandska, Anglicka a Pruska.
V dnešnej dobe zas môžeme v tejto súvislosti uvažovať napríklad o tom, aký vplyv budú mať na európsku politiku vracajúci sa bojovníci Islamského Štátu, avšak najväčšou otázkou v našich končinách je určite vplyv masívnej migrácie z krajín bývalého Ostbloku na západ. (Slovensko prišlo o 6% obyvateľstva, Bulharsko dokonca o 20%.) Možno ide jednoducho o neselektívnu, viac-menej náhodnú migráciu. Neviem, nemám na túto tému dáta. Ak však ide predovšetkým o migráciu elít, ak teda na západ odchádzajú lekári, vedci a podnikatelia, potom vplyv tejto migračnej vlny na domácu politiku aj hospodárstvo môže byť nezanedbateľný.
---
Pôvodne som mal na pláne sériu článkov na spôsob "správy z regiónov" o jednotlivých európskych štátoch. Tu už je jedna esej o Británii a Poľsku a v šuplíku mi ešte ležia Taliansko a Holandsko. Keďže však v Rakúsku práve vyhrala voľby FPÖ, Rakúsko dostalo prednosť.
Zdroje:
Christian Ochsner, Felix Roesel: Migrating Extremists
Markus Somm: Warum die Schweiz reich geworden ist, Stämpfli Verlag, 2022
Joel Mokyr: The Lever of Riches: Technological Creativity and Economic Progress, Oxford University Press, 1992
