Prigožinove jednotky obsadili Rostov na Done. Hlásený je postup na Moskvu. Wagner vraj už vstúpil do Voronežskej oblasti. Moskva sa údajne pripravuje na obranu. V činnosti je plán, kde ozbrojené sily obsadili všetky dôležité budovy v Moskve.
A tu je zaujímavá otázka: Prečo Prigožin považuje za dôležité obsadiť dobre chránenú Moskvu, čo je akcia, pri ktorej si zrejme vykrúti krk? Prečo jednoducho nevyhlási Rostov za hlavné mesto Ruska, neobsadí bez veľkých strát zvyšok krajiny a Moskvu si nenechá nakoniec? Prečo chce riskovať celé svoje podujatie pre pár administratívnych budov v hlavnom meste?
Pozrime sa na to zbližšia.
Cieľom je vyvolať vo všetkých dojem, že je skutočným cárom. (Prigožin zatiaľ neašpiruje na Putinovu pozíciu, len na pozíciu Šojgua a Gerasimova, ale na to pre zjednodušenie teraz zabudnime.) Ak všetci veria, že si cár, ak ťa všetci počúvajú, tak si naozaj cár a ten druhý je len šašo.
Ruské obyvateľstvo je dobre vycvičené počúvať cára. Čo funguje veľmi dobre, kým je cár len jeden. Keď sú však kandidáti na túto funkciu dvaja, nastáva problém. Bežný ruský mužik sa úprimne chce podriadiť cárovi, o tom niet pochýb, lenže ktorému?
Mimochodom tu vidieť jeden rozdiel medzi demokraciou a monarchiou. V demokracii sa človek v takejto situácii pýta: Ktorá strana je mi ideologicky bližšia? V Rusku sa pýta: Ktorý cár je ten pravý?
Nie je dôležitá ideológia, ale legitimita.
Tak či onak, pravý cár je ten, o ktorom si všetci myslia, že je cár. Lenže to, čo si ľudia myslia nie je v takejto neistej situácii vôbec jasné.
Tu na scénu prichádza Thomas Schelling a teória hier. (Ktorá, napriek nevinne znejúcemu menu, vznikla za účelom modelovania jadrovej stratégie počas studenej vojny.)
Zahrajme si teraz spolu takúto hru:
Obaja si myslime nejakú kartu. Ak to bude rovnaká karta, tak obaja vyhráme. Ak nie, obaja prehráme.
Ideme na to! Myslím si kartu. Teraz je rada na Vás!
Máte vybraté? Ak nie, tak teraz, prv než budete čítať ďalej...
Výborne.
Ja som si myslel srdcové eso. Čo vy? Vyhrali sme, alebo prehrali?
Srdcovému esu sa v tejto hre hovorí "Schellingov bod". Je to riešenie, na ktorom sa ľudia dokážu zhodnúť, aj keď spolu nemôžu komunikovať. Nie je to nevyhnutne najlepšia voľba, ale je to určite najnápadnejšia voľba, niečo, o čom si človek predpokladá, že to bude nápadné aj všetkým ostatným.
Schelling sám uvádza iný príklad: Sme na výlete v New Yorku a to ešte pred érou mobilných telefónov. Navzájom sa stratíme. Kde sa stretneme?
A odpovedá: Pod hodinami na Grand Central Station.
Grand Central Station je totiž typickým stretávacím miestom Newyorčanov. Ak sa chceme stretnúť, ale nedohodli sme si miesto, obidve strany najskôr pomyslia na Grand Central Station. (Pre dvoch Slovákov v New Yorku to môže byť ťažšie, keďže o tomto stretávacom mieste nevedia. Môžu sa však obaja spýtať miestnych a majú potom slušnú šancu, že sa im podarí stretnúť.)
V ruskom prípade sa obyvateľstvo potrebuje zhodnúť na osobe cára.
A čo je najcharakteristickejším rysom cára? Ako tu zadefinujeme Schellingov bod?
Cár môže byť veľký aj malý, holohlavý, aj celý zarastený, múdry aj hlúpy, mladý či starý. Na samotnej osobe nie je nič, čo by ju špecificky predurčovalo na úlohu cára. Čo je na cárovi najnápadnejšie, to, na čom sa všetci zhodnú, je to, že sedí v Kremli. Ak máme dvoch kandidátov na cára a jeden je v Moskve a druhý v Rostove, ten v Moskve automaticky vyhráva. Moskva je Schellingov bod tejto hry.
To, že máš za sebou dvadsaťtisíc ostrieľaných bojovníkov nijako nezaváži kým nesedíš v Kremli. Pretože ten, kto sedí v Kremli môže svojim príkazom ovládať celú stomiliónovú krajinu vrátane jej ozbrojených zložiek. A tá rozmačká tvojich dvadsaťtisíc bojovníkov ako jednu smutnú plošticu.
Prigožin si teda pri útoku na Moskvu s vysokou pravdepodobnosťou vykrúti krk. Lenže nemá na výber. Tak, či onak, o výsledku sa rozhodne práve tam.
