reklama

Švajčiarske legendy a jeden európsky národ

XIX. storočie nám dalo národné štáty na princípe jeden jazyk - jeden štát. Jedna krajina sa však z tejto schémy vymyká.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Keď roku 1848 prišiel čas zjednotiť Švajčiarsko, trik s jazykom nemohol fungovať. Západ tam hovoril po Francúzsky, východ po Nemecky a juh po Taliansky.

Ako zjednocujúci faktor na vytvorenie národa sa nedalo použiť ani náboženstvo. Práve sa skončila občianska vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi a témy náboženstvo sa nikto nechcel dotknúť ani trojmetrovou palicou.

Moderné Švajčiarsko vzniklo zo starej švajčiarskej konfederácie, ale ani to neznamenalo že ide o jeden národ. Konfederácia bola vojenské spojenectvo, niečo ako NATO. Kantóny boli samostatné štáty s vlastnou vládou, menou aj armádou. Ich obyvatelia sa považovali za Berňanov, Zürišanov, Ženevčanov, nie za Švajčiarov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ani jednotné politické usporiadanie sa nemohlo stať základom moderného národa. Stredošvajčiarske kantóny boli demokracie antického typu, Bern bol aristokratický, na jeho čele stálo pár patricijských rodín. V Zürichu vládli cechy, Bazilej bolo biskupstvo, dnešný kantón Graubünden bol spojenectvom nezávislých stredovekých komún. Kantóny ako Aargau, alebo Ticino boli okupované územia, kantón Neuchâtel bol zas pod Pruskou kontrolou. Napokon, Ženeva nebola ani riadnou súčasťou starej konfederácie, len niečo ako štát-pozorovateľ.

Skrátka, Švajčiarsko bolo pred rokom 1848 niečo ako dnešná Európska Únia. Napriek tomu sa z neho nakoniec podarilo vytĺcť jeden mnohojazyčný národ a vybudovať na tomto základe úspešný štát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sa to podarilo?

Príbeh je zložitý, dnes sa však pozrime len na jeden jeho aspekt, totiž na to, ako miestni národní buditelia - tak ako to bolo aj inde v Európe - produkovali legendy, ktoré mali vytvoriť spoločné národné povedomie.

Kvôli špecifickej vnútropolitickej situácii sa však na rozdiel od iných krajín tieto legendy zväčša nezameriavali na to, ako národ trpel pod cudzím útlakom, alebo na hrdinské činy predkov, ale prevládali skôr témy súdružnosti a vzájomnej pomoci. Viac Svätoplukových prútov, menej Mor ho!

Legenda o vzniku konfederácie napríklad hovorí o predstaviteľoch troch pra-kantónov, ktorí sa stretli na horskej lúke Rütli a prisahali si vzájomnú pomoc. A do dnešného dňa Švajčiari sami seba nazývajú Eidgenossen, sprisahanci. (Slovo Schweizer je príliš späté s kantónom Schwyz.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sprisahanci na lúke Rütli.
Sprisahanci na lúke Rütli. 

Čo je na tejto legende zaujímavé je, že nehovorí o ľuďoch, ktorí sa - tak ako kedysi štúrovci na Devíne - stretli, aby dali najavo, že sú jeden národ a jedna vôľa, ale o troch suverénnych kantónoch, ktorí sa dohodli, že budú pracovať spolu, plece pre pleci a nie proti sebe.

Iná legenda hovorí o konflikte medzi mestskými a vidieckymi kantónmi roku 1481, keď došlo k nezhodám pri delení koristi z burgundskej vojny. Hrozil vtedy rozpad konfederácie. Na poslednú chvíľu však prišla tajná rada od svätého pustovníka Mikuláša z Flüe, ktorá spôsobila, že kantóny sa dohodli a konfederácia zostala zachovaná. Legenda je trochu defektná, pretože nikto presne nevie, o akú radu išlo, do popredia však vystupuje téma kompromisu, ktorá, na rozdiel od témy sprisahania a súdružnosti, nemá v legendách iných európskych krajinách obdobu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyslanci kantónov žiadajú pustovníka o radu.
Vyslanci kantónov žiadajú pustovníka o radu. 

A táto téma kompromisu, presnejšie povedané ozbrojeného kompromisu, je v švajčiarskom politickom živote dôležitá dodnes. Ako sa to stalo napríklad za generálneho štrajku roku 1917, keď proti sebe stáli štrajkujúci a armáda spolu s polovojenskými jednotkami, bojujúce strany majú sklon cúvnuť prv než dôjde k priamemu násiliu a ďalej hľadať kompromis, hoci stále s hrozbou násilia v pozadí.

Keď sa začítame do knihy Rozprávania zo švajčiarskych dejín od Meinrada Lienerta (z roku 1930, obdoba slovenských publikácií typu "Legendy o slovenských hradoch") opätovne narážame na príbehy vzájomnej pomoci, o tom, ako bol ten, alebo onen kantón napadnutý nepriateľom a ako sprisahanci zo susedného kantónu prešli uprostred metelice cez horský priesmyk a zvrátili priebeh bitky.

Prekvapujúco na takýto druh publikácie, ale logicky, ak berieme do úvahy to, že cieľom týchto legiend bola národná súdružnosť, ozývajú sa tu aj sebakritické tóny. Keď Lienert píše o tom ako konfederácia dobyla habsburský lojalistický kantón Aargau a urobila z neho svoje poddanské územie, vraví: "A je smutné, že sprisahanci nedožičili iným slobodu, po ktorej sami tak veľmi prahli."

Aby sme sa však vrátili z Európskej Únii, tento druh budovania národa sme tu zatiaľ nevideli. Naopak. Keď sa dizajnovali eurobankovky, komisia pre výber témy ostražito vyradila akékoľvek historické témy, dokonca aj motívy konkrétnych historických budov, len aby sa žiaden štát neurazil a skončila tak s neutrálnym dizajnom, ktorý zámerne nevzbudzuje žiadne vlastenecké pocity.

Téma však začína byť dôležitá. Zoberme len ten najhorší, katastrofický scenár keď sa v Amerike dostane k moci Trump a Spojené Štáty vystúpia z NATO. V tej chvíli bude vnútorná kohéznosť Európskej Únie, jej schopnosť jednať ako jedna politická entita, akceptovaná celým jej obyvateľstvom, potrebná nielen pre prežitie celej Európskej Únie, ale aj jednotlivých členských štátov. Súdružnosť bude potrebná aby odradila Rusko od útoku na baltské štáty, alebo Turecko od útoku na Grécko.

A keď už hovoríme o peniazoch, prvou lastovičkou nového sebavnímania Európanov môže byť novovydaná estónska dvojeurová minca s motívom Ukrajiny. Ukrajina síce zatiaľ nie je členský štát, motív však zdôrazňuje tému vzájomnosti podobne ako švajčiarske legendy.

Na zadnej strane, ktorá je typicky vyhradená pre štátne symboly sú tu netradične pomenované dva rôzne štáty.
Na zadnej strane, ktorá je typicky vyhradená pre štátne symboly sú tu netradične pomenované dva rôzne štáty. 

To však nestačí. Sú potrebné aj naratívy, legendy, okolo ktorých bude môcť kryštalizovať budúca európska národná identita. Európa je tu v oveľa lepšej pozícii ako kedysi Švajčiarsko. Príbeh vzniku Únie ako mierového projektu má v sebe pátos, ktorému môže konkurovať len máloktorá legenda. Prečítajme si spomienku návštevníka úradu Spoločenstva pre Uhlia a Oceľ (dnešná EÚ) z roku 1955 a sledujme, aké pocity to v nás vyvolá:

Tí, čo pracovali na Parížskej zmluve, boli muži, čo bojovali v dvoch vojnách, prežili dve vojny a boli odhodlaní vytvoriť budúcnosť, ktorá sa k tejto minulosti obráti chrbtom. V službách Najvyššieho úradu mali po boku mladších, ktorí boli odhodlaní pustiť sa do rovnakej práce. V kanceláriách to bola zmes. Napríklad na generálnom sekretariáte sedel Kohnstamm, ktorý bol Holanďan a bojoval v odboji, a oproti nemu bol Nemec Winrich Behr. Winrich Behr bol počas bitky pri Stalingrade v štábe poľného maršala Paulusa a mal za úlohu priniesť Führerovi správu o kapitulácii stalingradskej armády; bol tiež v Rommelovom štábe v Afrika Korps počas severoafrickej kampane. Takíto ľudia tam boli. Bol tam Michel Gaudet, uznávaný právnik, žiak veľkého Mauricea Lagrangea, a vedľa neho sedel [Robert] Krawielicki. Takže tam bol Nemec, Francúz, Rollmann, ktorý bol Luxemburčan, boli tam Belgičania atď. Takto vznikla zostava Európanov, ktorí tvorili tím, a keďže žili v Luxembursku, títo muži, ktorí sa navzájom nepoznali a dokonca slúžili v nepriateľských armádach, sa spojili a vzniklo medzi nimi priateľstvo. To som cítil a ako na Švajčiara to na mňa urobilo veľký dojem. Môj záver z toho celého bol, že títo muži, ktorí bojovali, mali teraz k sebe bližšie ako my, čo sme zostali mimo.

Sám som sa pokúsil napísať detskú verziu tejto legendy, ale to je len môj nepodarený pokus. Skutočný literát by to určite dokázal lepšie.

Otcovia zakladatelia Európskej Únie.
Otcovia zakladatelia Európskej Únie. (zdroj: Geertivp - Zurab Tsereteli CC BY-SA 4.0)

Iným zdrojom vlasteneckého cítenia je jednoduchá hrdosť na vlastnú krajinu. A tu má Európa tiež čo ponúknuť. A nehovorím len o európskej kultúre, o Európe ako kolíske osvietenstva, priemyselnej revolúcie a robotníckeho hnutia, ale hlavne o tom, že Európa je takpovediac spiaci obor, veľmoc, ktorá si neuvedomuje vlastnú silu. Tu som sa to pokúsil zhrnúť. Kto by napokon nebol radšej občanom svetovej veľmoci ako občanom nejakého maličkého, bezvýznamného štátiku vo východnej Európe?

Napokon tu máme všetky spletité spôsoby, ktorými sa jednotlivé krajiny dostali do Únie a dedičstvo, ktoré si tam so sebou priniesli. Legenda nemusí hovoriť len o šiestich štátoch-zakladateľoch, ale trebárs aj o tom ako sa Francúzsko a Británia pokúsili na poslednú chvíľu stať jednou krajinou, ale nestihli to. Alebo o Španielsku a Portugalsku, ktoré sa pripojili k Únii po páde fašistických diktatúr. O vyrovnávaní sa s nacistickou minulosťou v Nemecku. O východoeurópskych krajinách, ktoré si prešli svojimi vlastnými, komunistickými diktatúrami a následnými revolúciami. O Rakúsku, alebo Fínsku s ich dedičstvom napätého balansovania medzi dvoma blokmi stojacimi tvárou v tvár v studenej vojne. O Chorvátsku, ktoré sa do Únie dostalo po krvavých juhoslovanských vojnách. Napokon, aj legenda o veľkej vojne na Ukrajine a o tom, ako sa Európa prebudila a pridala na správnu stranu, ako sa ujala miliónov utekajúcich rodín, bude niečo, čo bude formovať našu sebaúctu a náš sebaobraz v budúcich desaťročiach.

Legendy nás robia tým kým sme. V tejto chvíli však okolo nás leží celý poklad legiend, ktoré na vlastnú škodu ignorujeme.

Martin Sústrik

Martin Sústrik

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  1 348x

Ako funguje svet. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu