Opäť prišlo to ročné obdobie, keď sa pod zámienkou väčšej moci regiónom navrhuje zmena volebného systému. Listy padajú zo stromov a opäť sa hovorí o zväčšení počtu volebných odvodov a o zmiešanom, ak nie rovno o väčšinovom volebnom systéme. Dnes s tým prichádza Hlas, ale nie je to výlučná doména terajšej koalície. Kedysi niečo podobné navrhoval Kiska a určite aj ďalší, na ktorých som už dávno zabudol.
Väčšinový volebný systém je systém, kde sa poslanci volia za jednotlivé regióny. Do parlamentu sa tak nedostanú poslanci jednotlivých strán v pomere podľa toho, koľko tá-ktorá strana získala hlasov, ale naopak, jeden poslanec tam bude sedieť za Hlohovec, iný za Vranov nad Topľou a tak ďalej.
Tá myšlienka je lákavá. Veď kto by nechcel mať silné obce a regióny, teda politiku fyzicky bližšie ku voličovi?
Pozrime sa však najprv na to, ako takýto systém funguje v praxi.
Historicky pochádza z čias, keď ešte neexistovali politické strany. Volilo sa vtedy nie za stranu, ale priamo za jednotlivých kandidátov. Poslanci potom stáli sami za seba: Za svoje zvolenie nevďačili strane, teda tomu, že ich milostivo dala na kandidátku, ale bezprostredne svojim voličom. Aj zodpovedali sa priamo im a nie svojim straníckym šéfom.
Systém sa doteraz používa napríklad v USA, Británii, alebo Indii.
Od oných čias sa však veľa zmenilo. Sociálny pokrok, zmenená psychológia voliča, aj nástup politických strán v XIX. storočí celú dynamiku výrazne zmenili.
S rozpadom miestnych sociálnych väzieb, zvýšenou mobilitou a migráciou do miest prestal lokálpatriotizmus hrať tú dôležitú úlohu, ktorá mu pripadala kedysi. Kmeňové inštinkty, ktoré sa kedysi prejavovali v rivalite dediny proti dedine, mesta proti mestu sa dnes vybíjajú na ideologickej a partajnej úrovni. Človek je v prvom rade konzervatívec, alebo liberál, volič Smeru, alebo PS a až potom Šarišan, či Záhorák.
Stačí sa nad tým zamyslieť: Keď si vyberá, komu dá hlas v miestnych voľbách, zvažuje aj kandidátov zo strán, ktoré považuje za "nepriateľské"? Ak je to trebárs volič PS, zvážil by kandidáta Smeru, v prípade, že by išlo o človeka, ktorý by mu pripadal schopnejší, prínosnejší pre región?
Väčšina ľudí na túto otázku odpovie záporne. Hlasovanie za kandidáta z opačného tábora pociťujeme ako zradu. Do hry tu v prospech politických strán vstupujú staré, vrodené, praveké, tribálne inštinkty. A dúfať, že sa nám ich podarí výchovou, či presviedčaním vymýtiť a vrátiť sa tak k starému bezstranníckemu, lokálpatriotskému mysleniu je len ilúzia.
Staré časy sú nenávratne preč. Vo voľbách ide o strany, nie o regióny. Zamyslime sa teda na tým, ako v takomto prostredí funguje väčšinový volebný systém.
Predovšetkým nezaručuje proporčné zastúpenie strán v parlamente. V najhoršom prípade môže v každom volebnom obvode kandidát jednej strany, trebárs Smeru, získať 50.01% hlasov. Parlament tak bude na 100% obsadený kandidátmi Smeru. Opozičnú stranu, trebárs PS, síce volilo 49.99% voličov, tí však v parlamente žiadne zastúpenie mať nebudú.
Ako príklad si zoberme voľby do národnej rady v roku 2010. Na obrázku vľavo vidieť, ako dopadli v skutočnosti, teda s proporčným volebným systémom a tiež, vpravo, ako by boli dopadli v paralelnom vesmíre, kde by Slovensko používalo väčšinový volebný systém:
Ako vidieť, táto dynamika obzvlášť ťažko dopadá na malé strany. Strana ktorá má desaťpercentnú podporu sa s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nedostane do parlamentu. To strany núti k zlučovaniu a vyzretá väčšinová demokracia má skoro vždy len dve veľké strany. (Viď. USA, alebo Britániu; India je vďaka svojej regionálnej rôznorodosti práve tou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo.)
Tieto dve veľké strany sa potom stávajú koalíciou rôznych záujmových a ideologických skupín (napr. libertariánska frakcia v rámci americkej Republikánskej strany, či socialistická v rámci Demokratickej strany). Boj medzi týmito frakciami prebieha nie vo verenej aréne, ale vo vnútri strany a vyúsťuje do primárok, kde si členovia strany vyberajú kandidátov, ktorých pošlú do volieb.
Tu je moja predpoveď, ako by sa politická situácia na Slovensku vyvinula z dlhodobého hľadiska, ak by sa zaviedol väčšinový systém: Všetky menšie strany by sa pričlenili buď k Smeru, alebo k PS ako ku dvom najväčším stranám. Presnejšie povedané, všetky menšie strany s výnikou Aliancie, ktorá by vďaka svojmu silnému regionálnej charakteru dokázala prejsť do parlamentu aj sama. Politika Smeru a PS by potom lavírovala tak, aby mali približne rovnaké zastúpenie v parlamente. Smer by sa stal liberálnejším, PS konzervatívnejším. Typickým výsledkom volieb by bolo Smer 47%, PS 47%, Aliancia 6%. To by z Aliancie urobilo príslovečnú drahú nevestu. Smer, alebo PS by mohli zostaviť vládu len vtedy, ak by na svoju stranu dostali Alianciu. Výsledkom by zrejme bola silná autonómia pre slovenských maďarov.
---
Tí, čo požadujú viac moci regiónom ale majú pravdu. Prečo by vláda v Bratislave mala riešiť každú prkotinu v okrese Veľký Krtíš? Prečo by mala milostivo prideľovať financie pokorne čakajúcim regiónom? A ak si chcú Tatranci regulovať medveďov inak ako Zemplínčania, tak prečo vlastne nie?
Ak však väčšinový volebný systém patrí do politologického múzea, existuje tu vôbec alternatíva? Alebo nás na stranách založený politický systém odsudzuje na nevyhnutnú centralizáciu?
A odpoveďou je, že tu je niečo, čo sa nazýva subsidiarita.
Princíp subsidiarity hovorí, že všetka moc pramení na miestnej úrovni. Obce a regióny však môžu niektoré právomoci delegovať na národnú vládu. Akákoľvek právomoc, ktorá nie je explicitne delegovaná vyššie, zostáva na miestnej úrovni.
Vo Švajčiarsku, kde je subsidiarita dotiahnutá do extrému, delegujú obce niektoré právomoci, povedzme školstvo, alebo políciu, na kantón a ten zas niektoré z nich, trebárs armádu, alebo zahraničnú vzťahy, deleguje ďalej na národnú vládu. A tak ako plynie moc, plynú aj peniaze: Dane od občanov vyberajú obce a potom si z nich platia kantonálnu a národnú vládu. Národná vláda teda nie je blahosklonný panovník, pred ktorým regióny skláňajú hlavu, ale skôr služba, ktorú si platia na to, aby sa nemuseli všetkým zaoberať samé.
Subsidiarita tiež znamená znamená, že regióny sa navzájom líšia. Majú nielen vlastné, rôznorodé predpisy, prispôsobené miestnym podmienkam, ale aj vlastné ústavy a vlastné politické systémy. V kantóne Ticino sa vo voľbách do kantonálneho parlamentu používa pomerný volebný systém, v kantóne Zürich zas väčšinový. V kantóne Glarus môžu voliť mladí ľudia od 16 rokov. V kantóne Appenzell sa pri voľbách treba preukázať vlastným kordom.
Ak je nám Švajčiarsko príliš exotické, môžme sa pozrieť aj bližšie k domu.
Európska Únia funguje na silnom princípe subsidiarity: Dane vyberajú členské štáty a platia si z nich úradníkov Únie. Tí zas môžu rozhodovať len v tých oblastiach, ktoré im národné štáty explicitne delegovali v medzinárodných zmluvách. Každý členský štát má tiež vlastné predpisy a vlastný politický systém.
---
Mohlo by sa zdať, že keď už raz prebehne centralizácia, posun k subsidiarite už nie je možný. O presune právomocí na regióny by museli rozhodnúť politici na národnej úrovni a tí nemajú žiaden dôvod posúvať vlastné právomoci niekam inam.
Keď sa však pozrieme na krajiny, ktoré praktikujú väčšiu, či menšiu mieru subsidiarity, vidíme že v nej môžu viesť rôznorodé politické dôvody. V Nemecku terajší systém spolkových zemí zaviedli po vojne spojenci, ktorí posledné čo chceli vidieť bolo jednotné Nemecko pod vedením silného Pruska. V Taliansku sa zas prebieha postupný prechod k subsidiarite pod tlakom bohatých severných regiónov, ktoré nechcú, aby o ich bohatstve spolurozhodovali chudobné, mafiou prelezené južné regióny.
---
Na záver ešte jedna poznámka: Prečo by vlastne opozícia nemohla prísť s vlastným návrhom pod heslom "Moc regiónom"? Mohla by predložiť vlastný návrh postavený na princípe subsidiarity. Nebol by dokonca potrebný ani skutočný návrh. Stačili by vágne vyhlásenia, tak ako to teraz robí Hlas. Mohli by sa dokonca odviazať a hlásať naozaj vážnu a radikálnu decentralizáciu. Prečo nakoniec nie?
Schopný a neškrupulózny politik by takéto zarámcovanie otázky, totiž či chceme radšej väčšinový volebný systém, alebo subsidiaritu, dokázal šikovne využiť, aby vrazil klin medzi koaličnú elitu v Bratislave a koaličných politikov na miestnej úrovni. Veď ktorý krajský, či obecný úradník by nechcel viac právomocí a peniaze, do ktorých nemá vláda v Bratislave čo strkať nos? A to je silná motivácia. Záujmy lokálneho politika sa tak dostávajú do priameho rozporu so záujmami jeho straníckych nadriadených. Stačí si predstaviť, ako by asi vyzerala diskusia o tejto otázke v Združení Miest a Obcí!
Je to macchiavelistický plán, ale ide o dobrú vec. Ide o viac moci regiónom.
