Keď počujeme o prisťahovalcoch, sú to buď katastrofálne správy a islámskom terorizme vo Francúzsku a prisťahovaleckých gangoch vo Švédsku, ktoré zaznievajú z politickej pravice, alebo potom zas zľava katastrofálne správy o zlom zaobchádzaním s prisťahovalcami a o raste rôznych populistických hnutí, ktoré sa definujú najmä odporom voči prisťahovalcom.
Médiá sa ku katastrofálnym správam prirodzene zlietajú ako osy k poháru osviežujúcej limonády, výsledkom však je, že chýba akákoľvek diskusia o prípadoch, kde imigrácia funguje a ktorých je, medzi nami, viac než tých, kde nefunguje.
Skúsme teda toto nevyvážené vnímanie skutočnosti rýchlo napraviť.
V roku 1990 sa menej ako 1% obyvateľstva Španielska narodilo v zahraničí. V roku 2025 je to takmer 19%.
--- Rasheed J.M. Griffith, Diego de la Cruz: Otvorené hranice v Španielsku skutočne fungujú
Pre 50 miliónové Španielsko to znamená, že sa tam v zahraničí sa narodilo približne 10 miliónov ľudí:
Je to veľmi dramatická transformácia. Myslím si, že posledné štatistiky Európskej únie ohľadom Španielska ukazujú, že v kontexte získavania európskeho občianstva sa 23% všetkých európskych naturalizácií v danom roku uskutoční práve v Španielsku. [...] V niektorých rokoch to bolo dokonca 50%.
Nie všetci títo ľudia pochádzajú z krajín mimo EÚ. Tí, ktorí prichádzajú z krajín mimo EÚ, sú prevažne z Latinskej Ameriky. Je aj veľa prípadov Maročanov, čo prichádzajú do Španielska. Je to veľmi početná národnosť. [...] A medzi Európanmi bol veľký prílev Rumunov. Rumuni sú však v Španielsku už 30 rokov. Starnú a väčšina z nich sa vracia domov. Rumunské obyvateľstvo sem prišlo žiť a pracovať, ale odchádzajú na dôchodok domov aj so svojím španielskym dôchodkom, ktorý im v rumunskej ekonomike vydrží dlhšie.
Väčšina prisťahovalcov sú teda ľudia zo španielsky hovoriacich krajín v Latinskej Amerike. Jo to však pomerne nedávny jav. Všetky tie milióny prisťahovalcov sa do Španielska dostali za posledné štvrťstoročie. Dôvodom je ekonomická zmena. Do polovice 90. rokov bolo na tom Španielsko hospodársky pomerne zle a tak myšlienka odísť do Španielska nebola pre nikoho príliš lákavá.
Väčšina Latinskoameričanov plánovala odísť do USA. To bola ich de facto cieľová destinácia. Ale to sa začalo meniť po tom, čo sa dostal k moci Aznar a rozhodol, že Španielsko sa musí pripojiť k eurozóne a že musí zaviesť rozsiahle reformy, aby sa ekonomika rozrástla, splatila dlh a znížila ho, aby sa zvýšil disponibilný príjem Španielov.
Celý proces hromadnej imigrácie do Španielska poháňala katastrofálna ekonomická politika v rôznych latinskoamerických krajinách:
Ekvádor je veľmi očividný prípad. Začiatkom prvého desaťročia tohto storočia tam mali hyperinfláciu. Zasiahli ich aj niektoré prírodné katastrofy, alebo problémy s klímou, ako napríklad jav El Niño, ktorý viedol k veľkým záplavám, veľmi zlej úrode atď. A vlastne zo dňa na deň žilo v Španielsku pol milióna Ekvádorčanov. [...] Boli to Ekvádorčania, kto otvoril dvere a po nich prišli Kolumbijčania. V poslednej dobe to boli Venezuelčania, takže to pokračuje stále ďalej, vždy s inými národnosťami.
Aký je však vzťah Španielov k imigrantom? Ak zoberieme do úvahy protiimigračnú rétoriku počas Brexitu, alebo postoje nemeckého AfD, ako to asi vyzerá v krajine, ktorá má ešte viac imigrantov, kde sa každý piaty človek narodil mimo krajinu?
Nemyslím si, že by tu dlho boli nejaké námietky voči tejto migrácii z Latinskej Ameriky, pretože v podstate zapĺňa pracovné miesta, ktoré Španieli nechcú.
Druhá generácia im možno bude konkurovať na trhu práce, ale dnes máme vyššiu zamestnanosť ako pred všetkými týmito imigračnými vlnami. Takže v tom zmysle tu v podstate došlo k integrácii pracovnej sily. Nemyslím si, že by to bol veľký problém. To isté však nemusí platiť pre imigrantov zo severnej Afriky a Blízkeho východu.
Existujú námietky voči tomuto druhu migrácie a je to o niečo problematickejšie, pretože tu existuje pocit, že sa nie vždy integrujú. Títo imigranti poberajú podporu, peniaze, na tom je niečo pravdy. Za tou rétorikou je ale samozrejme aj určitá propaganda.
Myslím si však, že je to väčšinou výstižné. Keď vidíte čísla, miera kriminality je u týchto skupín vyššia. Ekonomická integrácia je nižšia a podpora je tiež neúmerne poskytovaná obyvateľstvu prichádzajúcemu práve z týchto krajín. Takže táto diskusia by mala existovať, ale mala by sa viesť otvorene a čestne, pretože ak sa zameriate len na imigráciu ako takú, potom vynechávate fakt, že možno treba len niečo urobiť s nedostatkami v tejto oblasti. Ale všetka ostatná imigrácia, a najmä Latinskoameričania, bola pre Španielsko veľmi pozitívna.
[...]
Vox, čo je španielska populistická pravica, si z imigrácie urobila jednu z kľúčových tém. Nemyslím však, že sa zameriavajú na Latinskoameričanov. Väčšinou ide o krajiny severnej Afriky a Blízkeho východu, čiže v konečnom dôsledku o Maročanov. Pretože prevažná väčšina z nich je práve z Maroka.
To je teda kľúčový bod. Vox veľa rozpráva. Rozprávať je v tomto kontexte možno dokonca až príliš pekné slovo. Šíria veľa informácií o imigrácii do Španielska. Ale aj keď si pozriete obrázky z rôznych postov, ktoré publikujú na Twitteri alebo Instagrame, ktoré vytvorila umelá inteligencia, nikdy neuvidíte obrázok Latinskoameričana.
Nikdy. Vždy je to nejaká osoba, ktorá vyzerá veľmi arabsky alebo špecificky marocky. Alebo zájdu ďalej a zobrazia úplne zahalené ženy a podobne. Nikdy ale nepoukazujú na žiadne problémy s Latinskoameričanmi, čo je, pokiaľ ide o diskusiu o imigrácii do Španielska, veľmi kľúčový rozdiel.
Nie je to ani veľmi skryté. Keď ľudia argumentujú proti imigrácii do Španielska, zvyčajne majú na mysli práve jednu skupinu. [...] Myslím si, že v Španielsku je to veľmi explicitné. A len aby som uviedol stručné číslo, pokiaľ ide o túto tému globálne. Takže ľudia mimo Európy majú sklon si predstavovať, keď ide o otázky imigrácie, buď Spojené kráľovstvo, alebo napríklad Nemecko, najmä s ohľadom na to, ako rastie podpora AfD. Takže obyvateľstvo Nemecka sa medzi rokmi 2000 a 2003 zvýšilo o 3%. V rovnakom období, 2000–2003, obyvateľstvo Španielska narástlo o 19%.
A napriek tomu, keď myslíte na problémy s imigráciou, myslíte na Španielsko? Nie, myslíte na Nemecko, alebo na Britániu.
Nebolo to však úplne bez zádrhelov:
Spočiatku boli isté problémy. Ak si dobre pamätám, s gangmi a násilím v Madride. Teraz dokonca prichádzajú dokumentárne filmy, ktoré sa zoberajú Latin Kings alebo dominikánskym Don't Play.
To boli gangy, ktoré boli aktívne aj tu v Madride. Ale polícia sa s tým vážne zaoberala. Takže z toho vtedy pravdepodobne mohol byť problém. Ale dnes je miera kriminality v Španielsku celkovo extrémne nízka.
Nie sú tu v hre však iba ekonomické faktory. Kultúra tiež zohráva svoju úlohu:
Väčšina týchto imigrantov z Latinskej Ameriky sa modlí k rovnakému Bohu, hovorí rovnakým jazykom a tancuje na rovnakú hudbu [ako Španieli], v dnešnej dobe pravdepodobne reggaeton. Španieli ho milujú a reggaeton je pritom z Latinskej Ameriky. To vytvára homogénnejšiu interakciu s miestnym obyvateľstvom. Myslím si, že z kultúrneho hľadiska jazyk pre Maročanov nikdy nebol až takým problémom, naučia sa ho, ale samozrejme to nie je to isté, ako rozprávať materským jazykom, ako je to v prípade Latinskoameričanov. Aj kultúrne sme dosť odlišní. Napríklad postavenie žien v spoločnosti, ako aj iné spôsoby chápania sveta. A tieto kultúry sa tak stretávajú so stále väčším odporom.
Je veľmi zaujímavé pozrieť sa na rozdiel medzi Madridom a Barcelonou, pretože Madrid má veľa obyvateľov narodených v zahraničí, ale väčšina z nich sú Latinskoameričania. A Maročania zas predstavujú pomerne veľký podiel prisťahovalcov v Barcelone. Vnímanie imigrácie v Madride je také, že vytvorila pracovné miesta. Vytvorila firmy. Vytvorila pluralitnejšiu a živšiu kultúru.
Ale ak hovoríte o migrácii v Barcelone, rozhovor sa zrazu stočí na kriminalitu, na nedostatočnú integráciu a podobné problémy.
Istým spôsobom sa dá povedať, že španielska kultúra a latinskoamerická kultúra sú v skutočnosti tá istá vec:
Shakira príde do Madridu a odohrá na štadióne Realu Madrid 10 koncertov za sebou. A všetkých 10 koncertov úplne vypredá. V tom istom čase môže Rosalía, slávna španielska speváčka, odísť do Bogoty a vypredať koncerty vždy, keď tam príde.
A Latinskoameričania pravdepodobne fandia Realu Madrid, ak majú dobrý futbalový vkus, a ak nie, tak asi podporujú Barcelonu.
[...]
Najpopulárnejší seriál na Netflixe, ktorý sa kedy natočil v španielčine, sa volá „Lúpež peňazí“ v španielčine „La Casa de Papel“. Natočili ho v Španielsku, kde to nebol žiaden hit. Lenže Latinskoameričania z neho ten hit urobili a potom ho zrazu začali pozerať aj Španieli.
„Elite“ je zas tínejdžerská, stredoškolská dráma. Na strednú školu je však priveľmi sexualizovaná. Moja stredná škola taká nebola. Ale latinskoamerická populácia, ktorá to pozerá na Netflixe, z nej urobila taký hit, že sa tu stal ešte väčším hitom. Speváci reggaetonu odkazujú na španielske herečky zo seriálu. Takže kultúry sa prekrývajú. Je to, akoby to bola tá istá konverzácia. Na mojej univerzite mám študentov z oboch strán oceánu a je to, akoby som učil tú istú skupinu.
Tu by som len rád poznamenal, že ako Slovák by som mal problém menovať jediného španielskeho herca, alebo herečku. Istým spôsobom je teda Španielsko lepšie integrované s Latinskou Amerikou, než sú navzájom integrované krajiny v EÚ.
Kultúrna kompatibilita sa prejavuje aj vo veľkom množstve sobášov medzi Španielmi a Latinoameričanmi. Jedna štúdia univerzity v Oxforde ukazuje, že Španielsko má z celej Európy najvyššiu mieru sobášov s ľuďmi narodenými v zahraničí.
Španielsko má tiež zákon, ktorý umožňuje ľuďom z bývalých španielskych kolónií, teda predovšetkým z Latinskej Ameriky, získať občianstvo už po dvoch rokoch legálneho pobytu v krajine. To má priamočiary účinok na španielsku politiku:
Politické strany v Španielsku, od PSOE [socialisti] po Vox [pravicoví populisti], dokonca aj PP [ekonomická pravica, ako u nás SaS], majú programy, kde chápu, že keď prídu Latinskoameričani , tak o dva roky budú voliť. Takže začnime už dnes. Takže aj kultúrny prvok politiky je zameraný na novopríchodzích.
[...]
Dokonca organizovali podujatia špeciálne pre latinskoamerických imigrantov. Ale faktom napokon je, ako vtedy povedala Ayusová [primátorka madridu], že všetci sme Madridčania a všetci chceme žiť slobodne. Madridčania z Chamberí, čo je štvrť tu v Madride, Madridčania z Chueca, čo je homosexuálna štvrť v Madride, mileniáli z Chamartín, čo je severná štvrť Madridu. Madridčania z Kuby, Madridčania z Venezuely, Madridčania z Ekvádoru.
[...]
To dobrý postreh, pretože si pamätám, že som videl video, keď Ayusová vyhrala posledné voľby v roku 2021 a vyšla von na balkón. A všade bolo vidieť vlajky, kubánske vlajky, venezuelské vlajky, španielske vlajky, kolumbijské vlajky.
Imigranti nie sú len náhodná vzorka populácie. Do zahraničia odchádzajú práve tí najaktívnejší a najpodnikavejší. To má za následok, že ich politické preferencie sú iné, než politické preferencie priemerného obyvateľa a odchyľujú sa veľmi špecifickým smerom:
Existuje prieskum spoločnosti Ipsos MORI, ktorý ukazuje, že podpora kapitalizmu v Madride je teraz o 70% vyššia ako v Barcelone.
A potom tu máte hlasovania, ktoré sú najlepším spôsobom, ako zistiť, či tento nárast zahraničného obyvateľstva viedol k menšej alebo väčšej podpore voľného trhu. A vtedy si všimnete, že opakujúcou sa témou každých volieb, ktoré sa v Madride konali za posledných 20 rokov, je to, že vyhral stred.
PP môže byť na národnej úrovni predstavovať rôzne veci. Ale v Madride je to hlavne politická strana, ktorá je za voľný trh. [...] Minulý týždeň vyšiel prieskum, ktorý hovorí, že by získala 73 poslancov v miestnom zhromaždení, ktoré má 165 poslancov. [...] Takže socialisti sú v Madride už viac ako 30 rokov v podstate odstavení od moci. A nemyslím, že by sa to v blízkej budúcnosti mohlo zmeniť, pretože pred kým [imigranti] utekali, keď prišli do Madridu? Pred diktátormi, populistami a jednoducho neschopnými ľavicovými politikmi.
Požiadajte Venezuelčana, aby volil socialistu, a myslím, že z toho nebude nadšený. Áno, uvidíme, čo bude s druhou generáciou, ale zatiaľ to tak určite nie je.
Áno, Latinskoameričania sa môžu v Španielsku dobre integrovať, veľkou otázkou však zostáva, prečo to vôbec robiť. Nemôžme jednoducho zostať tak ako sme, zastaviť všetku imigráciu s ušetriť si prípadné problémy?
A odpoveďou je samozrejme to, že tu máme populačnú krízu. Ľudia v Európe, ako vlastne aj všade inde na svete, majú stále menej detí. Ako staršie ročníky postupne odchádzajú do dôchodku, prestávajú prispievať do spoločnej kasy, naopak, začínajú z nej čerpať. A mladých, čo by tento schodok dokázali vykryť je stále menej. Situácia zatiaľ nie je úplne katastrofálna, ale to sa veľmi rýchlo zmení. A v Európe je situácia obzvlášť zlá, pretože sme si všetci zvykli na sociálny štát a pokusy situáciu nejako zvrátiť, napríklad zvýšením veku odchodu do dôchodku, vyvolávajú hromadné protesty a príklon v protisystémovým stranám.
Rasheed: Jedným z problémov, o ktorých sa teraz v Španielsku často diskutuje, je samozrejme kríza pôrodnosti, ktorá je v Španielsku dosť zlá, rovnako ako vo väčšine ostatných európskych krajín.
Diego: To je slabé slovo.
Rasheed: Zároveň sme však spomenuli, že počas tohto dramatického poklesu pôrodnosti v Španielsku prebieha zároveň dramatický nárast populácie. Myslíte si, že je to jedným z kľúčových argumentov v prospech imigrácie do Španielska?
Diego: Je to tak. Hovorí sa tu o dlhoch sociálneho zabezpečenia. [...] Ak máte také starnúce obyvateľstvo, vaša ekonomika bude mať tmenej podnikania, menej ochoty riskovať atď.
A môže sa stať, že zrazu budete múzeom, kam prichádzajú turisti, ale nie je tam veľa aktívnej produkcie. Preto by sme sa na to mali pozorne zvážiť. Pôrodnosť skolabovala. Je to jedno dieťa na ženu. Na udržanie počtu obyvateľstva potrebujeme takmer dvojnásobok.
Takže pôrodnosť je extrémne nízka. To, že do Španielska prišlo toľko imigrantov, omladilo a zvýšilo počet obyvateľstva. Ale zároveň začnú mať títo imigranti po presťahovaní do Španielska menej detí než vo svojich domovských krajinách. A druhá generácia Hispáncov, alebo Latinskoameričanov má už podobne veľa detí ako domáci. Takže to krízu pôrodnosti nevyrieši. Môže to byť riešenie, aby ste mali viac obyvateľstva, ale nenapraví to fakt, že na zvýšenie pôrodnosti jednoducho potrebujete mať viac detí. A pretože žijeme v sociálnom štáte, buď zvýšime pôrodnosť, alebo obmedzíme výdavky sociálneho štátu. Obe naraz sa nedá, musíme si vybrať.
Inak povedané, imigrácia problém definitívne nerieši, ale môže nám kúpiť čas, povedzme jednu generáciu, než noví prisťahovalci tiež odídu do dôchodku, čas, aby sme sa mohli prispôsobiť a zvýšiť hospodársku produktivitu. Zvýšenie produktivity totiž znamená, že jeden pracujúci dokáže uživiť viac dôchodcov a je to vlastne jediným udržateľným riešením populačnej krízy. Nanešťastie, Európa za posledné dve desaťročia do veľkej miery stratila schopnosť hospodársky rásť. Všetci hovoria len o tom, ako prerozdeliť tie peniaze, ktoré už máme, prípadne ako si požičať ďalšie, ale nikoho nezaujíma, ako zvýšiť produktivitu a vytvoriť tak nové bohatstvo.
Tu môžu prisťahovalci pomôcť. Spravidla ide o mladších, aktívnejších a podnikavejších ľudí a ak im nebudeme hádzať polená pod nohy (čo je otázne) môžu nám pomôcť s oživením miestnej ekonomiky.
Napokon treba povedať, že Španielsko nie je jediným miestom, kde prebieha fungujúca imigrácia.
Taliansko má podobný zákon o udeľovaní občianstva zahraničným Talianom - často Talianom z Argentíny, alebo Uruguaya, čiže ide o podobný prípad ako v Španielsku - ale je počuť, Meloniová ho chce sprísniť. Ďalší podobný prípad predstavujú Brazília a Portugalsko.
Aj Briti majú obrovský potenciál vďaka vzťahu s bývalými kolóniami. Veľkým možným zdrojom imigrácie je miliardová India, ktorá má sklon vyvážať svojich najlepších ľudí (riaditelia Googlu aj Microsoftu sú dnes Indovia!) Tiež tu bol pokus Johnsonovej vlády prilákať utečencov z Hong Kongu po tom, ako tam Čína fakticky prebrala moc. Pre tých však mohol byť prirodzenejším cieľom Taiwan. A celkovo si Spojené Kráľovstvo svojou protiimigračnou rétorikou počas Brexitu v boji o ľudský kapitál príliš nepomohlo.
V neposlednom rade sú tu tiež naše vlastné končiny. V Poľsku žije 1.6 milióna ukrajinských utečencov. To sú približne štyri percentá obyvateľstva. Je to menej ako je Latinskoameričanov v Španielsku, ale predsalen ide o nezanedbateľné množstvo ľudí. Príbeh je v oboch prípadoch podobný: Imigranti majú podobný jazyk a podobnú kultúru. A zo všetkých európskych krajín sú ukrajinskí utečenci najlepšie integrovaní práve v Poľsku. Ďalšieho pol milióna Ukrajincov žije v Čechách a asi sto tisíc na Slovensku.
Sú tu aj komunity, o ktorých sa nedá povedať, že sú vyslovene integrované, ale ktoré zato fungujú veľmi dobre súbežne s väčšinovou spoločnosťou. Takí sú napríklad slovenskí Vietnamci. Keď sa demografická kríza pritvrdí, štát bude mať prinajmenšom možnosť existujúcu komunitu požiadať, aby sem pozvala aj svoje širšie rodiny a priateľov. A potom dúfať, že niektorí z nich budú ochotní vymeniť nižší hospodársky rast, a teda menej príležitostí na rýchle zbohatnutie, za celkovo vyššiu základnú životnú úroveň v Európe.
Zdroj: https://cpsi.media/p/spains-open-boarders-actually-work
