Oryx je holandská webová stránka, ktorý sa zaoberá open-source rozviedkou. Ráta každý jeden tank, každé jedno vozidlo zničené na Ukrajine, geolokuje ich, odstraňuje duplikáty, overuje informácie. Forbes ich cituje ako "doposiaľ najspoľahlivejší zdroj informácií o konflikte".
Len jeden deň pred oznamom prezidentky o tom, že nebude znovu kandidovať publikoval Oryx na Twitteri toto vyhlásenie:
Týmto Vás chcem informovať, že k prvému októbru Oryx končí. Začal som s ním pred desiatimi rokmi ako s liekom na nudu. Netušil som, že raz sa zmení na taký všetko-pohlcujúci projekt akým je dnes. Všetci, ktorí tu pracujeme na článkoch a zoznamoch, to robíme vo svojom voľnom čase. Nie je to naše zamestnanie. Nedostávame za to zaplatené. Hoci som dúfal, že naša práca bude jedného dňa viesť k zamestnaniu, nestalo sa tak. Oryx mi už jednoducho nerobí radosť a bráni mi nájsť si v živote šťastnejšie miesto. Dovidenia.
---
OpenSSL je šifrovací softvér. Roku 2016 na ňom bežali dve tretiny webu. Šifrovanie umožňuje bezpečnú, chránenú elektronickú komunikáciu a je teda nevyhnutný pre platby cez Internet. Nebyť OpenSSL a podobných produktov, čísla kreditných kariet by boli na Internete voľne dostupné a firmy ako Amazon a vôbec celý online obchod by jednoducho nemohli existovať.
Nadya Egbal vo svojej správe o stave open source softvéru rozpráva príbeh OpenSSL:
Bezpečnostný konzultant amerického ministerstva obrany Steve Marquess si všimol, že jeden programátor, Stephen Henson, pracuje na OpenSSL na plný úväzok. Zvedavý Marquess sa ho spýtal, ako si zarába na živobytie. Bol šokovaný, keď zistil, že Henson zarába len pätinu toho, čo on.
Marquess sa vždy považoval za dobrého programátora, ale jeho schopnosti v porovnaní s Hensonovými bledli. Tak ako mnohí iní, aj Marquess sa mylne domnieval, že niekto tak talentovaný ako Henson bude mať aj zodpovedajúci plat.
Henson pracoval na OpenSSL od roku 1998. Marquess bol v projekte novší, pripojil sa k nemu až začiatkom storočia a s Hensonom pracoval niekoľko rokov, kým sa dozvedel o jeho finančnej situácii.
Vďaka spolupráci s ministerstvom obrany chápal, aké kritické je OpenSSL nielen pre obranný sektor, ale aj pre iné odvetvia po celom svete, od komerčných firiem, cez letectvo až po zdravotníctvo. Do tej chvíle "vždy predpokladal (tak ako zvyšok sveta), že tím vývojárov OpenSSL je veľký, aktívny a dobre platený." V skutočnosti nebolo OpenSSL schopné zaplatiť ani prácu jedného človeka.
O Heartbleede, chybe v OpenSSL, ktorá roku 2014 ohrozila bezpečnosť celého webu Marquess píše: "Záhadou nie je to, že niekoľkým prepracovaným dobrovoľníkom táto chyba unikla; záhadou je to, že sa to nestáva častejšie."
Heartbleed umožňoval akémukoľvek sofistikovanému hackerovi odchytiť tajné informácie prúdiace cez postihnuté webové servre, vrátane hesiel, informácií o kreditných kartách a ďalších citlivých údajov.
Celá IT komunita bola zdesená. OpenSSL sa dostalo do stredu pozornosti. Zhrozenie nad kritickou chybou, ktorá zasiahla všetkých webových gigantov, od Googlu, cez Facebook až po Amazon, všetky svetové banky a armády všetkých krajín sveta vyústilo do záplavy nových donácií v celkovej výške 9000 dolárov.
Marquess, ktorý zobral financovanie projektu do vlastných rúk vydal verejnú výzvu, v ktorej píše:
OpenSSL by malo zamestnávať na plný úväzok aspoň pol tucta ľudí, nie iba jedného. Ľudí, ktorí by sa o projekt mohli starať a udržiavať ho nažive ho bez toho, aby museli bokom robiť komerčnú prácu. Ak máte vo firme, alebo vo vláde také postavenie, že by ste s tým mohli niečo urobiť, zamyslite sa nad tým. Prosím. Starnem, som unavený a jedného dňa by som rád odišiel do dôchodku.
Nakoniec, roku 2017 Steve Henson ako aj Steve Marquess z projektu odchádzajú. Kód preberá nová skupina dobrovoľníkov. Ale ak je na tom dnes projekt finančne výrazne lepšie ako predtým, tak zjem vlastný klobúk.
---
Chasidské učenie hovorí o Tzadikim, ľuďoch, ktorých nikto nepozná a ktorí, hoci o tom možno ani sami nevedia, udržujú svet v chode.
Takéto chápanie ľudí, ktorí sú "na misii", ktorých ženie dopredu len vlastnoručne uložené poslanie je lákavé, pretože v mnohých smeroch vystihuje podstatu veci.
Umožňuje nám to pobavene sa usmievať nad údajnými realistami, ktorí sa pýtajú, že prečo by mali niečo robiť pre iných, pretože kto kedy urobil niečo pre nich, že svet je jedna nemilosrdná džungľa a že kura, ako každý vie, vždy len k sebe hrabe.
Pretože vzápätí vidíme toho istého cynika, ako si niečo kupuje v online obchode bez toho, aby čo i len tušil, že sa práve vezie na chrbte Steva Hensona. A potom stále opäť a znova profituje z práce mizerne platených lekárov, ktorí sa rozhodli neodísť za lepším platom do Nemecka, učiteľov, ktorí sa rozhodli vydržať a nestať sa účtovníkmi, ľudí v neziskovkách a spolkoch, takých, čo pracujú v štátnej správe a svoje poslanie realizujú malými, nenápadnými zmenami, ale aj iných, čo idú za svojim poslaním súkromne, neviditeľne, bez krytia akejkoľvek formálnej organizácie.
Chasidi tvrdia, že keby sa čo i len jeden z Tzadikim stratil, znamenalo by to koniec sveta. A ako ukazuje príklad OpenSSL, niekedy to môže byť aj pravda.
Lenže toto presvedčenie sa dá vyložiť aj tak, že ľudia, ktorí sú na misii sa tým stávajú zodpovednými za tých, ktorým pomáhajú a odísť jednoducho nemôžu. Čo je to za hrdinu, ktorý sa uprostred filmu, keď napätie vrcholí a všetko je v stávke, zrazu zbalí o odíde na dovolenku? A existuje taká verzia Pána prsteňov, v ktorej Frodo niekde na hraniciach Mordoru odovzdá prsteň Samovi a vráti sa do Kraja, pretože toho už pre záchranu Stredozeme urobil viac ako dosť? Čaputová nemá právo povedať, že je unavená, pretože od nej závisí osud demokracie na Slovensku a Oryx sa nemôže uprostred vojny len tak prechádzať medzi veternými mlynmi a namiesto kompilovania zoznamov zničenej vojenskej techniky sadiť tulipány.
Lenže, pýtam sa, čo ľudia, ktorí sa nevzdajú?
---
Larissa MacFarquhar napísala knihu "Topiaci sa neznámi" o ľuďoch, ktorí svojej misii obetujú absolútne všetko. Človek sa do nej púšťa s očakávaním, že pôjde o ľahké, dovolenkové, príjemne povznášajúce čítanie, ale končí v stave morálnej paniky a akéhosi inštinktívneho, živočíšneho, ťažko definovateľného odporu.
Čo napríklad spolužitie s človekom, ktorý dáva všetky peniaze na charitu?
Na predaj boli jablká v karameli a Julia mala na jedno chuť. Normálne by si nedokázala ospravedlniť takéto mrhanie, ale Jeff jej povedal, že jej jedno kúpi za vlastné. Našiel si prácu ako programátor. Julia bola stále nezamestnaná a nemala žiadne úspory, pretože všetko, čo zarobila v lete, dala [charite] Oxfam. Jeff jej teda kúpil jablko.
[...]
V tú noc ležali v posteli a rozprávali sa o peniazoch. Jeff jej povedal, že inšpirovaný jej príkladom uvažoval o tom, že dá nejaké percento zo svojho platu na charitu. A Julia si zrazu uvedomila, že ak sa Jeff chystá rozdávať peniaze, potom tým, že ho požiadala, aby jej kúpil jablko, minula peniaze, ktoré mohol niekomu darovať. Svojou sebeckou, smiešnou túžbou po jablku v karameli pripravila nejakú rodinu o moskytiéru, alebo odčervovacie prostriedky, ktoré by mohli zachrániť život jedného z detí. Čím viac o tom premýšľala, tým hroznejšie a neznesiteľnejšie sa jej to zdalo. Začala plakať. Plakala dlho a bolo to také zlé, že Jeff začal plakať tiež, hoci to inak takmer nikdy nerobil. Plakal, pretože najviac zo všetkého chcel, aby bola Julia šťastná. Ale ako by mohla byť šťastná, ak mala mať celý život pred očami deti s maláriou, ktoré zomierali, pretože im chýbala moskytiéra nad posteľou? Vedel, že sa s ňou chce oženiť, no nebol si istý, či sa dokáže vyrovnať so životom, ktorý bude takýto ťažký a smutný, bez akéhokoľvek reálneho východiska.
Hm. No dobre. Čo už. Pritvrdíme.
Čo napríklad zdravý človek, ktorý sa rozhodne darovať vlastnú obličku niekomu neznámemu?
A čo založiť ešte pred objavom lieku na lepru leprosárium a presťahovať sa tam aj s vlastnými deťmi a riskovať tak, že sa nakazia chorobou, pri ktorej sa človek doslova rozpadne?
A dvojica, ktorá adoptovala 22 detí, z ktorých sú dnes dve vo väzení a tri zomreli?
Jedno z detí, Adam, mal Sanfilippov syndróm, chorobu, ktorá pomaly ničí fyzické funkcie a vedie k predčasnej smrti. Mal aj fetálny alkoholový syndróm a užíval lieky cez hadičku v hrudi. Bol v niekoľkých rôznych detských domovoch a bol týraný. Keď rodičia zvažovali, či Adama adoptovať, diskutovali o tom s deťmi:
TRISH: Dostali sme sa do bodu, keď sme povedali: Dobre, otec a mama, musíte s tými adopciami prestať. Niektorí z nás toho majú už dosť. Mali sme pocit, že im pomáhame starať sa o úplne každého. Cítila som sa pod psa, pretože som si pomyslela: Ako by som sa asi cítila ja, keby si ma nechceli adoptovať, pretože by si mysleli, že už majú príliš veľa detí? Ale stále som mala pocit, že už jednoducho stačí.
ISAAC: Chápem, že sú ľudia, ktorí potrebujú pomoc, ale nedá sa zvládnuť všetko. Spýtali sme sa ich: Ste si istí, že to fakt chcete? A oni povedali, že to musia urobiť, pretože ak tomu chlapcovi nepomôžu oni, nepomôže mu nikto. A myslím, že to je niečo, s čím by nedokázali žiť.
---
Ľudia majú určité posvätné hodnoty, hodnoty, ktoré nemajú žiadnu adekvátnu peňažnú protihodnotu: Ľudský život, deti, rodinu, vlasť, životné prostredie, ľudské práva, demokraciu.
Čo vieme z výskumov je, že keď sa posvätné hodnoty ocitnú v ohrození, ľudia na to reagujú morálnou panikou, odporom, až zúrivosťou.
Ak sa napríklad riaditeľ nemocnice rozhodne, že namiesto drahého zákroku, ktorý by mohol zachrániť život dieťaťa, použije peniaze na platy lekárom a personálu, môže to byť rozumné rozhodnutie, pretože nemocnica tak môže fungovať ďalej a ďalej liečiť ľudí. Lenže tí, ktorých sa vedci pýtali na ich názor, riaditeľa jednoducho odsúdili. Ba čo viac, mali o ňom nepriaznivú mienku už len preto, že si nad týmto problémom vôbec dovolil uvažovať.
V prípadoch, o ktorých tu hovoríme je to ešte horšie, pretože tam do seba často narážajú dve posvätné hodnoty, neprekonateľná sila tu pôsobí na nepohnuteľný predmet.
Lenže náhodný okoloidúci často vníma len jednu z nich a keď vidí, že sa ju chystajú obetovať, okamžite podlieha morálnej panike a začína súdiť.
---
Nasledujúci úryvok je z príbehu Ittetsu Nemota, japonského mnícha, ktorého poslaním sa stalo rozprávať sa s ľuďmi, ktorí pomýšľajú na samovraždu:
Na jeseň roku 2009 začal pociťovať ťažobu na hrudi. Cítil škrtenie v krku a ťažšie sa mu dýchalo. Keď sa to o niekoľko mesiacov veľmi zhoršilo, išiel do nemocnice a tam mu diagnostikovali nestabilnú angínu. Bolo zablokovaných päť tepien; lekár mu povedal, že môže kedykoľvek dostať infarkt.
[...]
Celý ten čas stále prichádzali e-maily a telefonáty. Ale Nemoto bol dlho príliš chorý na to, aby dokázal odpovedať. Najprv nijako nevysvetlil, prečo mlčí. Ale potom, ako týždne plynuli, cítil, že vysvetlenie je potrebné. Z nemocnice napísal svojim spolubesedníkom, že je chorý. A keď sa znova prihlásil, aby zistil, ako na jeho oznámenie reagovali, bol zhrozený. To, že je chorý im bolo jedno: Aj oni boli chorí; trpeli a on bol povinný sa o nich starať.
Ležal v nemocnici a celý týždeň preplakal. Strávil sedem rokov tým, že sa obetoval, dostal sa na pokraj zrútenia, takmer smrti, snažil sa týmto ľuďom pomôcť a im to bolo jedno. Aký to malo zmysel? Vedel, že ak myslíte na samovraždu, je ťažké pochopiť problémy iných, ale aj tak – s niektorými z nich sa rozprával už roky a teraz tu umieral a nikoho to nezaujímalo.
---
Aké z toho všetkého plynie poučenie?
Poučenie pre ľudí s poslaním je, že morálna panika je prirodzená reakcia ľudského organizmu, ktorou sa netreba príliš stresovať. Naopak, ak to človek s robením dobra myslí vážne, oplatí sa naučiť ju potlačiť, podobne ako povrazolezec potlačuje závrať.
Poučenie pre nás ostatných je, že človek na misii má oveľa tvrdšie morálne zásady než my, čo sme sa na žiadnu misiu nikdy nevydali - inak by to predsa vôbec nerobil - a navyše vidí aj druhú stranu problému, stranu, ktorá pre nás môže byť úplne skrytá. Skrátka, ak sa rozhodne odísť, dá sa predpokladať, že na to má až príliš dobré dôvody. Mali by sme sa preto upokojiť a snažiť sa nepodobať sa na Nemotových dotieravých sebevrahovov.
A tiež nezabúdajme na to, že to, čo to bežíme nie je maratón, ale štafeta.
A že to tak to má byť.
