Za druhej svetovej vojny zahynulo 80 miliónov ľudí. Objav orálneho rehydratačného roztoku (ORS) zachránil od roku 1969 život 70 miliónom ľudí. Objav teda zatiaľ celkom nevykompenzoval straty z druhej svetovej vojny, ale sme už blízko.
Otázka samozrejme je, prečo takú jednoduchú procedúru na zastavenie najväčšieho zabijáka detí v XX. storočí neobjavili skôr.
Latta [roku 1832] vedel, že v krvi chorých na cholerou chýba voda a soľ, a tak sa im pokúsil napumpovať soľný roztok priamo do čriev. Zvracanie a hnačky sa tým len zhoršili. Nenechal sa však odradiť a vpichol roztok priamo do žily jednej staršej pacientke v nemocnici Drummond-Street v Edinburghu. Žena bola taká chorá, že sa Latta bál, že zomrie skôr, ako poskladá injekčnú striekačku a hadičku. [...] Najprv nebola žiadna reakcia, potom začala žena silnieť. [...] O tri litre tekutiny neskôr vyhlásila pevným hlasom, že sa cíti dobre a potrebuje si len trochu pospať.
[...]
Koncom roku 1833 pandémia cholery vo Veľkej Británii doznievala a Latta zomrel na tuberkulózu. Prechodná móda pre injekcií s fyziologickým roztokom zomrela spolu s ním.
[...]
Prečo žiadna z týchto terapií neviedla k ORS skôr? [...] Lekárska veda v polovici 50. rokov 20. hovorila, že pacient by mal byť chvíľu hladovať, až potom by sa mal pokúsiť jesť, alebo piť a to najmä u detí s hnačkovými ochoreniami.
V rokoch 1952-53 vyskúšal indický lekár zo Západného Bengálska Hemendra Chatterjee perorálnu liečbu s glukózou a sodíkom. [...] Chatterjee ošetril 186 pacientov, všetci prežili. Hoci Chatterjeeho práca bola publikovaná v The Lancet, nepodarilo sa jej inšpirovať iných k podobným štúdiám. [...] A bol tu aj ďalší dôvod prečo bola Chatterjeeho práca odignorovaná. Vedci nemali dobré fyziologické vysvetlenie, prečo sa stav jeho pacientov zlepšil. V tom čase sa nevedelo, že prítomnosť glukózy zvyšuje príjem vody a soli. "Keďže neexistoval žiaden vedecký základ pre [Chatterjeeho štúdiu], jednoducho sa to odložilo nabok," hovorí Richard Cash, jeden z lekárov, ktorý neskôr pomohol vyvinúť prvú praktickú liečbu ORS.
[...]
Začiatkom 20. storočia zdokonalili vedci Lattov prístup k intravenóznej terapii a vyvinuli relatívne bezpečné a účinné rehydratačné prípravky, ktoré sa dali podávať vnútrožilne. [...] Bolo to považované za high-techovú, presnú liečbu pre krajiny, kde bol dobrý prístup k sterilným ihlám a fyziologickému roztoku. "Cholera sa stala chorobou krajín s nízkym a stredným príjmom," hovorí Cash.
Nanešťastie však to, že cholera prestala byť problémom v bohatých krajinách spomalilo výskum. Ten sa pohol dopredu až po II. svetovej vojne, keď sa vplyv Ameriky v zahraničí začal zvyšovať a existovali obavy, že americkí vojaci môžu byť vo vzdialených krajinách vystavení cholere.
Za cholerovej epidémie v Káhire roku 1947 sa americkému vedcovi Robertovi Allanovi Phillipsovi podarilo intravenóznu procedúru zdokonaliť natoľko, že problém cholery bol teoreticky vyrešený. 99% pacientov, ktorí sa podrobili liečbe prežilo.
Inak povedané, problém už nebol v tom, že by neexistoval efektívna liečba – išlo o to, ľuďom zabezpečíť prístup k viac ako 60 fľašiam intravenózneho fyziologického roztoku potrebného na odvrátenie smrtiacej dehydratácie. [...] Keď epidémia cholery vypukla na vidieku, polovica všetkých pacientov zomrela, ešte prv, než prišiel mobilný tím so zásobami sterilných ihiel, hadičiek a destilovanej vody. Dokonca aj pacienti žijúci blízko veľkých miest mávali problémy s prístupom k intravenóznej liečbe. Do cholerovej nemocnice v Dáke [...] prichádzali pacienti niekedy až po dlhých, mučivých cestách na bicykli, alebo rikšou. A na každého pacienta, ktorý sa dostal na kliniku, existovali iní, o ktorých Cash vedel, že tú dlhú cestu neprežili.
[...]
V septembri 1962 Phillips požiadal lekárov, aby urobili pokus, kde by 30 pacientov dostalo intravenóznu liečbu až kým by neboli čiastočne rehydratovaní a potom by dostali novú [takmer správnu!] verziu perorálneho roztoku. [...] Aby napodobili podmienky teréne, vedci, ktorí robili pokus nemali mať prístup k laboratórnym testom.
[...]
Pokus skončil katastrofou. Keď sa Phillips o týždeň vrátil do Manily, povedali mu, že päť z tridsiatich účastníkov zomrelo. Nie je úplne jasné, kde sa stala chyba, ale vieme, že perorálny roztok vtedy obsahoval príliš veľa glukózy a soli. Vďaka tomu bol roztok extrémne hypertonický – vysával vodu z buniek a zhoršoval tak ich dehydratáciu. Tvárou v tvár zhoršujúcemu sa stavu pacientov a bez laboratórnych testov, ktoré by presne určili, čo sa deje, lekári zrejme spanikárili a podali pacientom príliš veľa intravenóznej tekutiny. Táto nadbytočná tekutina sa im nahromadila v pľúcach, čo potom viedlo k ich smrti.
Pokus bol ukončený a šokovaný Phillips zatajil výsledky svojho výskumu, vrátane sľubnej práce na roztoku glukózy a elektrolytov.
Pokusy so správne namiešaným roztokom sa uskutočnili až rokoch 1966 a 1967 v Dáke a Kalkate.
Teraz bolo na vedcoch z CRL, aby našli spôsob, ako tento objav premeniť na terapiu, ktorá by sa dala aplikovať tam, kde pacienti umierali na choleru – teda vo vidieckych oblastiach okolo Dáky. [...] Hirschhorn spomína, že aj po úspešnom experimente bol ohľadom perorálnej liečby cholery pesimistický. „Bolo mi jasné, že keď sa do človeka musí cez hadičku napumpovať toľko tekutiny, nedá sa to robiť v teréne."
[...]
Roku 1968 prebehol v Pakistane ďalší pokus, kde sa rehydratačný roztok podával cez ústa, bez pomoci hadičky. Výsledky neboli dokonalé, ale pacienti aj tak zvracali menej a mali menej hnačky. [...] "Je lepšie liečiť 80 percent ľudí niečím, čo je účinné na 80 percent, ako päť percent ľudí niečím, čo je účinné na 100 percent,“ hovorí Cash.
[...]
V priebehu niekoľkých rokov sa vyrobilo takmer 200 miliónov vrecúšok s ORS s celkovými nákladmi na liečbu menej ako 50 centov na pacienta. [...] 35 krajín informovalo svojich občanov cez rozhlas a komiksy, kde získať ORS a ako ho použiť. V Egypte herečka, ktorá sa preslávila svojou úlohou milujúcej matky, účinkovala v reklamách na to, čo sa v arabčine stalo známe jednoducho ako mahloul: riešenie. Vo vidieckych dedinách v Bangladéši chodili komunitní zdravotníci od dverí k dverám, aby učili matky, ako si vyrobiť vlastné domáce verzie ORS zo štipky soli a naberačky cukru zmiešaných v pollitrovej nádobe. V roku 1987 mala takmer tretina malých detí prístup k ORS a terapia zabránila pol miliónu úmrtí ročne.
Na záver ešte rýchle porovnanie obetí vo vojnách a zachránených životov vďaka lepšej liečbe a prevencii chorôb:
