Bola to najhoršia masová streľba v dejinách USA. Jej výsledkom bolo 60 mŕtvych a 867 zranených.
Som doktor nočnej smeny. Pracujem v piatok až pondelok, od 20:00 do 6:00. Väčšina ľudí nemá tieto smeny rada. Lenže práve počas nich sa toho udeje najviac. Takže pracujem práve vtedy. V nedeľu v noci prišla správa, že sa udiala hromadná nehoda. Všetky nemocnice v Las Vegas sú o týchto veciach informované, aby sa mohli pripraviť na prílev pacientov.
[...]
Je verejným tajomstvom, že Las Vegas je prirodzeným cieľom kvôli veľkým davom, ktoré sa tu zhromažďujú. Roky som plánoval, ako by som sa vysporiadal s hromadnou nehodou, ale s ľuďmi okolo seba som o tom hovoril len zriedka, aby si nemysleli, že som blázon.
Prvá vec, ktorú som urobil, bola, že som povedal sekretárkam, že potrebujem otvoriť všetky operačné sály. Potrebujem tiež všetkých čistiacich technikov, každú zdravotnú sestru, každého perfuzionistu, každého anestéziológa, každého chirurga – všetci musia okamžite prísť. Sekretárky začali okamžite telefonovať.
[...]
Každý, kto dokázal odtlačiť pacienta, od environmentálnych služieb, cez EKG technikov až po ošetrovateľov, prišiel do ambulancie. Povedal som im: "Ja budem rozhodovať. Poviem vám, kam máte ísť, a vy tých ľudí dostanete dovnútra."
[...]
Môj plán bol, že sa postaráme o najdôležitejšie resuscitácie (červené štítky) na stanici číslo 1. Na stanici 2 budú oranžové štítky, pacienti s vážnymi priestrelmi v kritických oblastiach, ktorí ešte neskolabovali. Toto v učebnici nie je. Predpokladal som, že tieto oranžové štítky sa ku koncu zlatej hodiny [jedna hodina po utrpení zranenia] zhrútia. Na stanici 4 mali byť žlté štítky, pacienti, ktorí mali priestrel trupu, krku, alebo končatín, ktorí však vyzerali stabilne a dalo sa očakávať, že prežijú aj po zlatej hodine. Vo fast track a ošetrovni mali byť zelené štítky, o ktoré sa starali dvaja asistenti. Mali sedieť na podlahe, alebo byť v jednom priestore s ľuďmi, ktorí by na nich dozerali, aby sme si boli istí, že nikto z nich neskolabuje. Lekári na pohotovosti mali resuscitovať a posielať resuscitovaných pacientov na traumatológiu 3 alebo 4, kde ich traumatológ zobral na operačnú sálu.
Pri predbežnom plánovaní som rátal s tým, že keď začneme stabilizovať niektoré z týchto červených štítkov, začnú prichádzať anestéziológovia a chirurgovia a môžeme otvoriť ďalšie operačné sály. To bol prvý bod, kde to mohlo začať viaznuť. Môžem resuscitovať štyroch alebo piatich ľudí, lenže práve operačná sála je potrebná na zastavenie krvácania a záchranu životov. Pri hromadnom nešťastí, ako je toto, potrebujete, aby to malo spád. Potrebujete ľudí stabilizovať a dostať sa na operačnú sálu, a nie ich nechať sedieť a premýšľať, na aké vyšetrenie ísť ďalej.
[...]
Vytiahol som pacienta a zakričal: "Fast track. Stanica štyri. Stanica dva. Stanica jedna." Personál ho potom odviezol na určené miesto na nosidlách alebo invalidnom vozíku, vysadil ho tam a vrátil sa pre ďalšieho.
[...]
Niektorí mali priestrel krku alebo hrude, no stále boli pri vedomí a rozprávali sa so mnou. Týchto som poslal do oranžovej oblasti, pretože som vedel, že máme pravdepodobne ešte tridsať minút, kým skolabujú. Vnútri resuscitovali červené štítky a posielali ich k traumatológovi, ktorý ich bral na operačnú sálu. Červené štítky sa museli dostať na operačnú sálu čo najrýchlejšie, pretože oranžové štítky sa medzitým začali hrútiť a stali sa novými červenými štítkami. Žlté štítky sa zas menili na oranžové štítky.
Všimol som si, že väčšina červených štítkov prišla v prvých autách a teraz už prichádzala väčšina vozidiel so stabilnými žltými a zelenými štítkami. Zrazu vbehla do ambulancie jedna zo sestier a zakričala: "Menes! Musíte ísť dovnútra! Nestíhajú!" Otočil som sa na sestru Deb Bowermanovú, ktorá bola so mnou pri triedení, a povedal jej: „Videli ste, čo som robil. Posielajte tých ľudí na správne miesta." Odpovedala: "Jasné."
A tak som triedenie pacientov odovzdal sestre. Učebnice vravia, že triedenie by mal robiť ten najskúsenejší lekár, ale v tej chvíli sme nemali na výber.
Bežal som na stanicu číslo 1. Všade boli ľudia, viac-menej podľa toho, ako som ich roztriedil. Len ich bolo tak veľa, že niektorí boli až na chodbe. Jeden z prvých obrázkov, ktorý mi utkvel v pamäti, je Dr. Walker, Dr. Flores a ja, ako intubujeme tri strelné rany do hlavy. Boli sme na chodbe pred stanicou 1, postele jedna vedľa druhej. Tých troch ľudí sme intubovali tak, že sme stáli chrbtami k sebe a dotýkali sa zadkami. „Potrebujem etomidát! Potrebujem sux!"
Sestra išla k dávkovaču, položila prst na skener a my sme zatiaľ čakali. Uvedomil som si, že tu máme problém s prietokom. Tie lieky som potreboval okamžite. Obrátil som sa na lekárnika z pohotovosti a požiadal ho, aby priniesol všetky injekcie etomidátu a sukcinylcholínu v nemocnici. Povedal som jednej z úrazových sestier, že potrebujeme každú kvapku nula negatívu. Krvná banka nám dala všetko, čo mali. Aby sa zvýšil prietok cez resuscitačný proces, sestry mali po vreckách etomidát, sukcinylcholín a sáčky s nula negatívom.
[....]
Uvedomil som si, že tieto strelné rany do hlavy zahltia pohotovosť. Neurochirurgia ešte neprišli a ja som očakával ďalší nával pacientov. Povedal som trom ďalším lekárom na pohotovosti, že jednotlivé strelné rany do hlavy treba intubovať, poslať na CT a potom JISku, aby tam počkali, kým prídu neurochirurgovia. Pomohlo to odstrániť časť návalu a sestrám to dalo možnosť, aby pomohli s oranžovými štítkami, ktoré sa postupne menili na červené. Keď začali oranžové štítky kolabovať, boli už všetky pôvodné červené štítky na stanici 1 premiestnené podľa plánu do operačnej sály.
[...]
Niekedy vtedy mi respiračný terapeut oznámil: "Menes, nemáme už žiadne ventilátory."
"To je v poriadku," povedal som a požiadal o nejaké hadice v tvare Y. Dr. Greg Neyman, stážista jeden rok predo mnou, napísal štúdiu o používaní ventilátorov pri hromadných úrazoch. Zistil, že ak máte dvoch ľudí, ktorí majú približne rovnako veľký objem pľúc, môžete jednoducho zdvojnásobiť objem a napojiť ich oboch cez Y hadicu na jeden ventilátor.
Keď dorazili noví úrazoví lekári, informoval som ich, čo je kde, vysvetlil riešenia, ktoré sme medzitým začali aplikovať a povedal im: "Ste žraloci. Choďte a hľadajte krv!" Chcel som, aby v tom mori pacientov našli umierajúcich. V priebehu niekoľkých hodín do nemocnice dorazili stovky lekárov, sestier a špecialistov, aby nám pomohli.
[...]
Celú noc som vzhliadal od toho, čo som práve robil, a sledoval, či niekto nekolabuje. Všimol som si, že sa tvorí zápcha pri CT. Teraz nám zostali už len stabilné žlté štítky. Títo pacienti potrebovali CT skeny. CT technik zvyčajne vyzdvihne pacienta, privedie ho ku skeneru a potom ho zas odvedie späť. Pacienti so žltým štítkom boli postrelení do trupu, ale z nejakého dôvodu neskolabovali ani po dvoch alebo troch hodinách. Povedal som CT technikovi, aby išiel ku ovládaniu CT skeneru. "Chcem, aby si zostal tu. Zvyšok noci budeš len stláčať tlačidlá." Potom som zobral všetky sestry, ktoré nemali prácu – vtedy už sme mali veľa personálu navyše – a povedal im, že všetci, ktorí potrebujú CT skeny, musia byť zoradení na chodbe pred CT ambulanciou. Dali sme im monitory a sestry na nich dávali pozor. Potom pomohli každému pacientovi prísť ku CT a vrátiť sa na stanice 2 a 4. Vyzeralo to, akoby tancovali hada.
[...]
Okolo štvrtej nadránom som sa pokúsil prečítať správu o CT. Snažil som sa, ale myslím, že som si v tú noc spálil každú synapsiu v mozgu. Pamätám sa len, ako som sa na tú správu pozrel a nerozumel ani jednému slovu. V tej chvíli som si uvedomil, že pre pacientov už predstavujem skôr nebezpečenstvo ako pomoc. Boli to samé stabilné žlté štítky a čo potrebovali, to bol pár čerstvých očí. V tom čase sme už mali na mieste veľa lekárov, takže som to odovzdal im.
[...]
Chirurgický tím predviedol v tú noc nevídaný výkon. Čísla hovoria za všetko. Za šesť hodín urobili 28 zákrokov a za prvých 24 hodín celkovo 67 operácií. Takmer všetkých 215 pacientov bolo vybavených do piatej ráno, takže celé to utrpenie trvalo len niečo vyše sedem hodín. To je asi 30 strelných rán za hodinu. Nemohol som uveriť, že sme za ten krátky čas dokázali zachrániť toľko ľudí. Je to dôkaz fantastickej spolupráce nemocničného tímu v tú noc. Urobili sme všetko, čo sme mohli.
Naposledy som písal o tom, ako skupina dobrovoľníkov zachránila Obamacare a tak prispela k tomu, že 20 miliónov američanov má dnes zdravotné poistenie. Čo som sa snažil povedať bolo, že existujú isté všeobecné zásady riešenia kríz, isté schopnosti a skúsenosti, ktoré sa dajú využiť pri akejkoľvek kríze. Ak teda chceme vyriešiť dnešnú utečeneckú krízu, nepotrebujeme pri kormidle firmu, ktorá má skúsenosti s usporadúvaním svadieb a hudobných festivalov, ale ľudí, pre ktorých je riešenie kríz každodennou rutinou. Títo ľudia možno pracujú v horskej službe, možno sú to menežéri zo zdravotníctva, energetiky, logistiky, IT alebo armády. Ale pravdepodobne budú aj medzi ľuďmi, ktorí sa dobrovoľne chopili organizácie krízy ešte predtým, ako štát stihol zareagovať.
V dnešnom článku sa snažím túto pointu iba zdôrazniť. Ak by sme chceli zhrnúť všeobecné zásady, ktoré tento príbeh ilustruje, mohli by sme povedať, že:
1. V Las Vegas bol správny človek na správnom mieste. Doktor Menes je paramedik a v minulosti spolupracoval so SWAT (americké špeciálne policajné zásahové jednotky). Zdá sa, že to je nielen človek, ktorý má s krízami skúsenosti, ale niekto, ktorý má psychiku priamo nastavenú tak, že sa pri kríze správa ako ryba vo vode. Takíto ľudia sú vzácni, ale vždy keď mám možnosť vidieť niektorého pri práci, je to fantastický zážitok.
2. Treba plánovať dopredu. Keď kríza udrie, je už neskoro začať rozmýšľať, ako ju riešiť. A to je nezvyčajné, pretože ľudia majú prirodzený sklon nemyslieť na nepríjemné veci. Navyše existuje spoločenský tlak o takýchto veciach nehovoriť: Doktor Menes nechcel o svojich plánoch hovoriť, aby si ľudia nemysleli, že je blázon.
3. Pri kríze veľkých rozmerov záleží skoro výlučne na prietoku a efektívnosti. Každý proces je len tak efektívny ako jeho najslabší článok. Nie je potrebný geniálny doktor House, ale skôr pionier pásovej výroby Henry Ford. Nepomôže geniálny diagnostik, ale skôr obratný menežér, ktorý si dokáže všimnúť, kde to viazne a zápchu promptne, hoci možno neortodoxným spôsobom, odstrániť.
4. Aj chytré riešenia majú svoje miesto. Vidíme, ako dr. Menes pripája po dvoch pacientoch na jeden ventilátor. Ale môže si to dovoliť len preto, že o tom predtým čítal odbornú štúdiu. Počas krízy je na také veci už väčšinou neskoro. Pokúšať sa o kreatívne riešenia len tak na kolene má sklon sa vypomstiť. (Tu napríklad píšem o využití experimentov pri riešení chronickej krízy, ktorou je chudoba.)
5. Keď bol dr. Menes už príliš unavený, prenechal prácu iným. Urobil to však až vo chvíli, keď si bol istý, že ju má kto po ňom kto prebrať a že im odovzdal všetky potrebné informácie. Toto je vec, ktorá sa často zanedbáva. Obávam sa, že napríklad práve teraz mnoho dobrovoľníkov pri utečeneckej kríze smeruje rovno k vyhoreniu. Podobný začiatočnícky problém zvyknú mať aj ľudia, ktorí sa prvý krát dozvedia o efektívnom altruizme a začnú prerátavať peniaze na životy. Zrazu dostanú dojem, že nemôžu ísť na dovolenku, pretože za ušetrené peniaze by mohli zachrániť 0.3 života.
6. Po skončení krízy napísal dr. Menes tento článok, o tom, čo sa stalo, čo fungovalo a čo nefungovalo (v IT žargóne post-mortem, čiže pitevná správa), aby sa skúsenosti nestratili a mohli sa z nich poučiť aj iní.
Skončime poznámkou iného amerického lekára, ktorý si prečítal túto správu: "Fantastické! Ten chlap porušil každý možný predpis. Keby to nebol skurvený hrdina, tak ho na fleku vyhodia."
