Keď som si kedysi za celoživotné povolanie a zároveň hobby vybrala cestovný ruch, verila som, že pre mňa neexistuje nič lepšie. Začiatočník sa na cestovku pozerá s rozžiarenými očami a teší sa že bude cestovať. Kto si však v tejto práci už niečo odkrútil, vie, že cestovať sa síce bude tiež, hlavne ale budú cestovať iní a my sme tí, ktorí im tú cestu majú do poslednej čiarky pripraviť tak, aby sa nie len mali dobre a šťastne sa vrátili, ale aby si svoje ďalšie cestovné sny plnili zase s nami.
Vynechajme v tejto úvahe tému, či sú cestovky potrebné alebo nie. Každý si môže, alebo nemusí (vedieť, chcieť, mať čas) sám farbiť vlasy, ušiť šaty, opraviť kúrenie, postaviť dom (len so žlčníkom to už nejde, všakže). Cesty, ktoré som pripravila pre iných, rátam na tisíce, a som si istá, že cestovky v našom svete majú svoje miesto. Myslela som si, že pracovne ma už nemá čo prekvapiť... ale potom prišla korona.
Keď som na jar prechádzala nezvykle prázdne mesto, bolo mi všetkých pozatváraných prevádzok úprimne ľúto. Pre nájomné, ktoré majiteľovi nikto neodpustí. Pre zamestnancov, ktorých nemôže platiť, keď nemá tržby. Niekde vídam vo výklade zaprášenú vianočnú výzdobu. Tú asi už len vyhodia, keď budú zatvárať navždy.
Iste ste si všimli aj vy – cestovky sa snažili, každá ako najlepšie vedela. Keď sa nedalo ísť za hranice, ponúkali Slovensko. Potom zase na Silvestra nejaké to svoje lietadlo a v ňom len pasažierov s negatívnym výsledkom testu. Úspešný nápad zopakovali vo februári a chceli aj na Veľkú noc. Preklenúť obdobie a dočkať sa leta, keď už snáď bude lepšie. Nájsť riešenie, vyrovnať sa s každým, nedať to na Fira.
Cestovky vraj môžu za zlé čísla v štatistikách. Nuž, ja neviem o nikom, kto sa na dovolenke organizovanej cestovkou nakazil. O mužovi, ktorý nechodil nikde, len raz čakal v nevetranej miestnosti spolu s ďalšími asi päťdesiatimi na výsledok povinného testu, som však počula. Aj o chlapíkovi, ktorý sa v sprievode manželky vybral do lekárne pre lieky na covid, a keď mu magistra vyčítala, prečo neposlal vybrať ten recept niekoho iného, hrubo jej povedal: „čo sa rozčuľujete pani, veď máte plexisklo“.
Vyčítať niečo tým, ktorí si pri dodržaní všetkých pravidiel, otestovaní, niektorí už aj zaočkovaní, chcú po roku konečne dopriať dovolenku v zahraničí, a označiť ich za šíriteľov nákazy, nie je na mieste. Zakázať cestovkám organizovať zájazdy, pri ich nadpriemernej snahe o bezpečnosť cestovania, nie je fér, ak stále, ako vidím aj dnes, lieta niekoľko pravidelných liniek týždenne do Londýna (britská mutácia nič?). A jedna do Kijeva (to asi chartrový let nejakej cestovky nebude, či?)
A viete čo? Zo školských lavíc si matne pamätám, že existuje niečo ako funkcie cestovného ruchu, a jedna z nich je poznávacia (výchovná). A tá spočíva v tom, že človek cestuje, pozoruje, porovnáva, získava poznanie. Nedajbože sa vráti múdrejší.
Toto mi napísali cestujúci, ktorí sa pred pár týždňami vrátili z Dubaja:
...sme radi, že sme sa aspoň na chvíľu vzdialili od tohto chaosu. Dubaj je usporiadaný, príjemný, každý všetko dodržiava. Ak náhodou nie, prídu ho slušne upozorniť. Napríklad, ak si pri fotení zloží rúško a potom zabudne dať späť. Alebo ak sa viac ľudí sústredí na jednom mieste. Nemohli sme urobiť nič lepšie...
Toto písali iní, pár týždňov predtým, z Maldív:
...všade v rezorte je k dispozícii dezinfekcia, používať sa musí povinne. Hosťa z druhej vilky pomaly ani nestretnete. Vydezinfikovali predo mnou ešte aj to pero s ktorým som podpísal účet...
A toto ďalší, predvčerom, z letiska v Paríži:
...všetko je tu zorganizované. Pasažieri, ktorí ostávajú v tranzite, nasmeruje personál kam majú ísť. Každých 300 metrov niekto stojí a povie, čo máte urobiť. Veľmi sa teším, lebo život tu ide v rámci možností v normále, a človek má hneď pocit, že sa s tou pandémiou dá žiť, keď sa hľadá cesta...
Keď som ja sama pred pár mesiacmi navštívila Luxemburg, v príletovej hale rozdávali voucher na bezplatný PCR test. Fajn pocit, že som tam nič nepriniesla, som asi nemala len ja. Zažila som aj ľudoprázdny Schwechat. Rozhodne viac ľudí je dnes v ktoromkoľvek supermarkete.
Nuž a po návrate, na malom letisku v nemenovanom slovenskom meste, pasažierov po prílete kontrolovalo asi osem nešťastných pasovákov. Nešťastných preto, lebo nevedeli ani zaťať po anglicky, ale kontrolovali registráciu na ehranica. Cestujúci sa natlačili k otvoru medzi páskami. Kdeže nejaký odstup. Ja viem, bola hlboká noc. No aj tak by som bola minimálne oddelila Slovákov, ktorí mali covid pas, nech sa to tam vyprázdni, a potom vysvetľovala posunkovou rečou ostatným, že potrebujú nejakú registráciu. Ale to by som asi veľa chcela.
Takže tak to vidím ja. Preto je asi lepšie neprekračovať hranice.
Takto nejako ste to mysleli?
