Rozprávku o troch grošoch pozná vari každý. Ak náhodou nie, tak zľahka pripomeniem: bol raz jeden chlapík, ktorý mal tri groše. Jeden požičiaval synovi, druhý míňal na seba, a tretí vracal svojmu otcovi. Jeden groš mi takto kedysi na každé narodeniny požičiavala mama: mohla som si pozvať kamarátky, v deň D mi učesala vrkoč, nachystala pekné šaty, upiekla senzačnú tortu, dostala som knižku... U nás boli narodeniny vždy skvelé.
Iste to nie jeden z nás zažil a dá mi za pravdu. Stať sa nechtiac svedkom konfliktu v rodine, ktorej nie ste členom, a ani nemáte nič spoločné s tým, kvôli čomu k hnevu došlo, len ste skrátka v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste - nie je nič príjemné. Mne sa to "nič príjemné" stalo včera, keď som sa vybrala priateľke mojej mamy - tiež seniorke - odniesť Mikuláša. Sedeli sme si pri čajíku, tešila som sa, že túto šarmantnú "stále dámu" aj keď s ôsmimi krížikmi, po dlhšom čase opäť vidím. Príjemno náhle prerušila otázka jej dcéry (mojej priateľky): "kde je to granátové jablko, čo tu bolo?"
Keď som bola malá, môj otec bol vysoký, štíhly a tmavovlasý. Nosieval ma do škôlky na bicykli a mne sa tam nechcelo - raz som si myslela že sa tomu vyhnem, keď otca chytím okolo nohy ako kliešť a nepustím. Noha bola veľmi vysoká a nad ňou bol ešte celý vysoký otec, hlavu mal asi až niekde pod samým nebom. Pokiaľ si dobre spomínam, nejako ma prehovoril a do tej škôlky ma predsa len dostal.
Pôvodne som odľahčeným obrázkom zo života s dvoma seniorkami chcela svoje písania na blogu po necelom mesiaci ukončiť, lebo cieľ, ktorý som si dala keď som sa tu pred necelým mesiacom zaregistrovala, bol dosiahnutý. Keď sa mi však pri ostatnom článku po dvoch dňoch zobrazilo 7000 prečítaní, myslela som najprv, že zle vidím. Že život seniorov je téma aktuálna aj boľavá, vieme všetci. Že pred ňou mnohí radšej strčia hlavu do piesku, vieme tiež. Predsa som však nepočítala s toľkými postrehmi v diskusii, a ani, že sa z nich aj ja všeličo naučím. Takže ešte pár viet o starobe ktorá je na figu, a o tom, čo reakcie priniesli mne. Nakoľko si seniori môžu sami vybrať, čo s nimi bude? Čo ich príbuzní stíhajú, keď sú s nimi? Kde sú, ak nie sú pri nich? Ale najprv opäť jeden obrázok.
...a úvodzovky v názve preto, lebo tieto slová v rozhovore s jedným týždenníkom vyriekol prvý slovenský profesor psychiatrie Karol Matulay. Ale najprv iný obrázok. Moja mama kedysi mala psa a v kuchyni na stole škatuľku s čokoládkami After eight. Keď pes v kuchyni osamel, voňavé čokoládky ho zlákali, a tak labkami a papuľkou toľko do škatuľky štuchal, až sa mu podarilo sa k nim dostať, a ukoristil si skoro všetky. Samozrejme papieriky ostali pekne rozhádzané kde prišlo. Keď mama zistila čože sa v kuchyni dialo, prišlo jej psíka ľúto. Zobrala zo špajzky ďalšiu čokoládu a dala mu ju celú zožrať. Vraj si uvedomila, že človek keď má chuť na čokoládu, jednoducho otvorí špajzu a vezme si čo chce, kým pes tú možnosť nemá – tak mu to chcela raz vynahradiť. Seniori mi niekedy – žiaľ - pripadajú tak trochu podobne, len s dvoma rozdielmi:
Hovorí sa, že súrodencov si človek vybrať nemôže, zato priateľov áno. Švagra mi vybrala moja sestra a myslím si, že mi
