domovom, a keďže sa bolo treba hlavne učiť, nebolo kedy si ho obľúbiť. To všetko je ale už za vami, lebo naozajstný život začína teraz a vy si ho nemienite nechať ujsť. Jedným očkom šibnete po maturitnom oznámení, ktorého farba zaschla len nedávno. Ad Revidendum... aký divný rok. Asi to bude tým, že je tak veľmi – veľmi ďaleko.
Po prvých piatich rokoch sa idete pozrieť, potom raz nie a zase áno, opäť párkrát nie, lebo veď žijete naplno, a všetko je dôležitejšie ako vaše študentské roky... a potom sa vyberiete na stretnutie po... no, je to číslo, ktoré je asi lepšie nepísať presne, nuž namiesto neho uveďme, že v suteréne vašej dobrej, starej, voňavej školy nájdete veľký plagát a na ňom novinku: orientačný plán budovy: to aby bolo prichádzajúcemu hneď jasné, kde je kto. A tento plán bez okuliarov ani jeden z vás nevie prečítať.
Prvá hodinka pozostáva z navlas rovnakých a súčasne prebiehajúcich sekvencií: ex-študent/študentka X sa zapozerá na ex-spolužiaka/spolužiačku Y, prižmuruje oči, šedá mozgová fičí na plné obrátky a spája črty tváre s tými, ktoré ostali v pamäti pri rozdávaní maturitných vysvedčení. Aáááá! Zaznie meno, väčšinou správne. Ex-spolužiaci výskajú a objímajú sa, potom prenesú pohľad na ďalšiu tvár a ide sa odznova. Prvá hodinka je rozhodne najveselšia.
Napríklad mne sa ušlo aj toto: „si kočka ako vždy“. Nuž Janči, ďakujem, máš u mňa drink, lebo od kočky mávam neraz dosť ďaleko, a keď som maturovala, bola som si temer na sto percent istá, že kočka nielenže vôbec nie som, ale ani nikdy nebudem :). Aspoň vidíte, na čo všetko je také maturitné stretnutie po X rokoch dobré.
Naša škola bola jedinečná . Voňala len čo ste vošli: zľava hlinou z dielne, v ktorej sme sa učili modelovať. Sprava závanom z tajomne tmavej, ohňom skúšanej kováčskej dielne. S vitrínami v dlhých chodbách, a prácami študentov, nad ktorými žasol každý návštevník. V ryteckej dielni stoly s polkruhovým zárezom... vždy sa tam súťažilo, kto bude mať najšpinavší plášť. Otázka na prvej hodine prvého ročníka: chlapci, čo sa dali na rytectvo sú rytci. A dievčatá?
Aká je škola dnes? Vonia rovnako, iba práce vo vitrínach sú iné. Pribudol ten nečitateľný plán budovy. Len záchody sú stále rovnako škaredé a je tam taká kosa ako kedysi. Bŕŕŕ... človek tam išiel len keď fakt musel :)
Tak ešte rýchlo na hrad, než spoločne zasadneme k večeri. Za našich čias ani nebol prístupný, no dnes, nádherne opravený, vám vyrazí dych. Milujem mestá, v ktorých sa môžete z prízemia domu – či trebárs spoza hradieb - pozerať do údolia, a byť pri tom poriadne vysoko nad najvyšším poschodím inej, tiež dosť vysokej budovy. To zažijete v Salzburgu, Luxemburgu, Marseille, Riu... a ešte aj v Kremnici. Ani som netušila, že je taká fotogenická.
Spolužiaci. Večer sotva stačí na to, aby ste sa s každým porozprávali koľko by ste chceli. Milí rodičia puberťákov, ktorí často nevedia kde je sever, nebojte sa. Na stretnutie po X rokoch prídu namiesto nich majitelia úspešných firiem, ocenení výtvarníci, pedagógovia, starostovia, mestskí poslanci. Otcovia a mamy dospelých detí, strážkyne rodinných krbov, ktoré stíhajú všetko – umenie, rodinu aj prácu. Životným skúškam sa nevyhol nikto. Jediný slobodný spolužiak má hustú čiernu hrivu, kým hlavy ostatných zdobia decentné šediny či zarastené briadky – ale to bude asi len nejaká zlomyseľná náhoda.
A tí, ktorí nás veľa z toho, čo vieme, naučili? Kto môže, príjme pozvanie, a ich prítomnosť vždy poteší. Nuž, a pamätať si po X rokoch nie len meno a priezvisko, ale aj tému maturitnej práce, to je teda pamäť, pani profesorka... klobúk dole.
Dajme tomu, že ste práve zmaturovali. Balíte veci a všetko nechávate za sebou. Nech ste, kto ste: roky, ktoré prídu, urobia z vás iného človeka. Ako povedal jeden z nás: „veď my sa vlastne ani nepoznáme“. A tak je také maturitné stretko spoznávaním známych – neznámych. Ktorí sa mi ohromne páčili – všetci.
Milí spolužiaci, teraz by som s vami chcela chodiť do školy. Aká škoda, že to nejde :)
Ad revidendum 2020 v Kremnici... prídem zas :)
