Ani mladý muž sa neodlišoval od svojich rovesníkov. Bola by som od neho čakala pozdrav ako „čau kočka“, alebo „servus čaja“, ale on dal „ahoj princezná“, a znelo to veru ako z rozprávky. Obaja by mi mohli byť deťmi, ktoré ale nemám, takže si ich a im podobných až tak nevšímam. A keďže ich mama ani teta nie som, asi to platí aj naopak, a oni si sotva všimli, že som tam stála.
Ale stála som, a začula, aj keď načúvať nemám vo zvyku. Uznajte – takí mladí – a také pekné slová (včera na schodišti v meste som míňala dvoch mojich rovesníkov – iste otcov rodín. Jeden za tých desať schodov povedal pekne nahlas asi päť sprostých slov – na každé dva schody jedno). Môžete namietať, že zdanie neraz klame a pravda môže byť celkom iná. Možno ešte v ten deň popoludní povedal mladík tú istú vetu celkom inej dievčine, a hovorí ju každej, lebo vie, že to zaberá. Možno dá tejto o týždeň zbohom a iná bude princeznou už budúci piatok. Možné je všetko – a stáva sa to aj oveľa starším, ako sú títo dvaja.
Ale pre pokoj našich duší sa dohodnime, že to tak nie je. Že dievčina je naozajstná princezná a on jej princ. Že budú naveky spolu a budú mať kopec malých, milých a dobre vychovaných detí. A ak náhodou aj nie, tak aspoň zažijú veľa pekného, budú na to navždy spomínať, a svet bude vďaka tomu lepší.
A my ostatní? Hovorme si tiež pekné slová. Ak ešte toto umenie neovládame, dajme sa na to – nikdy nie je neskoro. Predovšetkým nie vtedy, ak sú pekné vety verným obrazom toho, čo cítime. Nespoliehajme sa na to, že slová sú len slová, a naši blízki predsa majú vedieť podľa našich skutkov, že si ich ceníme, aj bez slov. A nech sa to od nás učia ďalší. Nič nás to nestojí, a okrem svojich blízkych tým občas potešíme aj niekoho cudzieho - na autobusovej zastávke, či niekde inde.
