Ak sa to čo len trochu dá - vezmite si svojho seniora domov

Keď sa moja svokra ako tak dala dokopy po zlomenine krčka stehennej kosti, ale ostala ležiacou, rozhodovali sme sa medzi domácou opaterou a hľadaním miesta v ZOS (Zariadenie opatrovateľskej služby). Radšej som vybavovala oboje, lebo som netušila, či opateru doma vôbec zvládnem. Keď som v nemocnici poprosila sanitárku, aby mi ukázala, akože sa to vymieňajú plienky, bola som z toho - prepáčte za výraz - sama taká po..., že takú plienku, akú by som bola potrebovala pre seba, ani nevyrábajú.
Preborníkom vo vymieňaní plienok som sa stala asi po týždni. Samozrejme, že nejde iba o plienky - ale výstižnejší príklad nemám. Predstavte si geriatrické oddelenie, na ktorom je takých 30 pacientov, a dve sanitárky im 3x za deň urobia hygienu. Pekne začnú pri prvom a idú zaradom až ku poslednému. Keď sú pri ôsmom, prvému sa udeje oná ´"nepríjemnosť". Môžu sa vrátiť k nemu a vymeniť mu plienku hneď? Skôr asi budú pokračovať až do konca, veď inak by nič iné nerobili, len chaosili v náhodne vybranom poradí, a chcela by som vidieť, čo iné by ešte stihli.
Napríklad obedy alebo večere. Niektorých pacientov možno posadiť a najedia sa potom sami. Iným treba podať každú lyžičku až k ústam. Nuž, kým príde na každého rad, asi to chvíľu trvá. Tiež sa môže v jednej a tej istej izbe jednému opäť stať "nepríjemnosť", kým iní jedia. Môže sanitárka hneď nechať tých, ktorým sa pomáha najesť, a ísť vedľa meniť plienku? Asi nie, a nie len preto, že by sa to tým ostatným nepáčilo (teda, ak by vedeli dať najavo svoj nesúhlas).
Iste nikoho z nás neteší, keď jeho senior musí dlhšie vydržať v nečistote, alebo keď jeho večera ostane stáť na nočnom stolíku. Prihováram sa však za to, aby sme nesúdili unáhlene. Nevieme, či sa vo vedľajšej miestnosti náhodou nedeje niečo oveľa vážnejšie, ako výmena plienky. A už vôbec sa v sesterskej izbe nemusí piť káva. Ak si to uvedomíme, budeme mať oveľa viac porozumenia pre to, že nášmu seniorovi dve hodiny nemal kto prísť podať spadnuté okuliare. Čo ešte neznamená, že to ospravedlňuje prípadné "vyvesovanie" zvončekov, či iné nedostatky, o ktorých týmto vôbec nechcem povedať, že neexistujú.
Na nemocnice, kde dlhší čas bola moja svokra, nemôžem povedať zlé slovo, no keď som za ňou prišla, vždy iba ležala a pozerala do plafónu (alebo tam, kde jej práve smerovala hlava). Pýtala som sa, či nechce krížovky, alebo niečo čítať (nechcela). Podebatovať si so spolupacientkami nemohla, pretože horšie počuje. Že by jej u mňa doma predsa len mohlo byť lepšie, som iba nejasne tušila - ale stalo sa.
A tak som si po štyroch mesiacoch istá, že v prípade, ako je náš, je návrat seniora domov, v spolupráci s Opatrovateľskou službou a návštevami zdravotnej sestry z ADOS, to najlepšie, čo sme si mohli vybrať. V apríli som ani netušila, že niečo také existuje - no našla som profesionálov, ktorí rozumejú svojej práci a ešte mi aj mnohé poradili. Pre moju svokru som vybavila polohovaciu posteľ, môže tak - a už aj chce - lúštiť krížovky aj pozerať televíziu.
Keď sa nám chce jesť, jeme. Keď treba prebaľovať, prebaľujeme. Treba vankúš otočiť, lebo tlačí, alebo je krátky? Otočíme, kľudne aj trikrát (vankúš je štvorec). Treba prikrývku zahnúť pri nohách najprv zdola, a potom zboku, a nie naopak? Tak zahneme presne podľa želania. Rozprávame pomaly, stručne, nahlas. Na všetko máme čas, nikto ďalší vedľa na nás nečaká. Robíme vždy práve to, čo treba. Opravte ma ak sa mýlim: zdravotnícke zariadenie, v ktorom by toto všetko naplno dávali všetkým, neexistuje.
Prosím však aby ste neprehliadli slová, ktorými som začala, teda: "ak sa to čo len trochu dá" lebo každý prípad je iný, a sú aj také, kde to doma naozaj nejde. V nemocniciach som taký videla nie jeden. Súdiť však môže, aj toto - iba ten, kto si to sám skúsil.
Čo získa senior, ak si ho necháte doma, je z tohto iste jasné. A čo môžete získať Vy? Napríklad: nikdy som nebola doma tak túžobne očakávaná, ako som teraz. O piatej už moje seniorky sledujú hodinky, hlavy túžobne pozerajú na dvere. A potom tie rozžiarené oči, keď vstúpim do izby a ešte aj poviem, že som na večeru doniesla pizzu. Vďaku v očiach za pohladenie, ktorými nemienim šetriť. Tiché "ďakujem", keď dávam dobrú noc. To sa nedá opísať - to treba zažiť.
Verte mi - doma je všetko iné: doma je skrátka doma.
Možno moje riadky číta niekto, kto práve teraz rozhoduje o svojom seniorovi, a možno sa trápi obavami, tak ako pred polrokom ja. Nie som žiadna hviezda - a dokázala som to. A ešte sa mi pár dobrých rád dostalo aj od priateľov z blogu :)
Takže - ak môj článok bude aj keď len pre jedného z Vás podnetom, a čo len jednému seniorovi zmení podobu jeho posledných mesiacov, či rokov - nič viac si želať nemôžem. A to je jediný dôvod, prečo som to napísala na blog.
Ďakujem, že ste sa dočítali až sem :)