Keď zomrel náš otec, mama ostala sama vo veľkom dome. Držala sa statočne a presviedčala nás, že je všetko v poriadku, ale nebolo, a postupne nám to bolo všetkým čoraz jasnejšie. Rodinná rada zasadla a dohodli sme sa, že mamku presťahujeme ku mne. Keď sme sa ako tak zabývali, mama môjho manžela mala úraz – po operácii bedrového kĺbu ostala imobilná, z nemocnice ju po dvoch mesiacoch posielali preč, ale do svojho sa vrátiť nemohla. A tak sa stalo, že som v priebehu jedného roka prišla k dvom „deťom“.
Pravdaže... reč nie je o deťoch, ktoré ste si predstavili po prečítaní úvodnej vety, ale o deťoch, ktoré majú po osemdesiatke. Jeden múdry pán raz povedal – keď sa narodí dieťa, prejde veľa času, kým si s ním jeho rodič bude môcť sadnúť za stôl ako rovný s rovným. V našom prípade sa za tým stolom sedelo, ale už je to preč. My, čo sme si pred rokmi prisadli, sme teraz za ním osameli. Niekedy aj neveľmi veselo, snažíme sa o svoje „deti“ postarať ako sa najlepšie dá.
Deti vedia svoje okolie rozosmiať nečakane vtipnou hláškou. Deti po osemdesiatke do dokážu tiež. Mojej mame operovali očko, a keď ju brali na zákrok, kázali jej, aby sa prevaľkala z nemocničnej postele na kolieskovú, na ktorej ju viezli z izby. A potom sa mala ešte raz prevaľkať z tej kolieskovej na operačný stôl. „V mojom veku chcete odo mňa také veci?“, zahlásila, následkom čoho trvala operácia o pätnásť minút dlhšie, lebo operačný tím na čele s chirurgom sa museli dosmiať, aby sa im netriasli ruky.
O senioroch sa píše veľa. Aj o tom, ako málo sa im dostane úcty a vďaky, a ako pri tom môžu byť na osoh svojim deťom a vnúčatám, odovzdávať vedomosti, vyvárať, vypekať, hrať sa a mať trpezlivosť na všetko, na čo nemajú trpezlivosť uponáhľaní mladí. A všetko je to pravda. Ale potom sa zo seniorov stanú deti.
Ako mi raz povedala manželova mama: „ja ti už neviem dať nič. Len lásku“. Na túto jej vetu myslím každý deň, pretože jediné, čo človek v živote naozaj potrebuje, je láska.
Keď idem nakúpiť a vonku mrzne, mama mi zvykne povedať: „vezmi si čiapku“. Ach – ach, hovorím si vtedy – veď už nemám desať. Ale pravdou je, že mama je často jediný človek na svete, ktorému záleží na tom, aby ste si dali čiapku.
Keď ráno odchádzam do práce, zvyknem jej povedať zase ja: „dávaj na seba pozor, a čakaj ma“. Ona mi vždy povie: „ja ťa čakám už teraz“ a mne sa vybavuje škôlka za bystrickým Priorom, s vyvýšenou trávnatou terasou nad chodníkom. Keď nás učiteľky nechali behať vonku, neraz som odtiaľ pozerala na chodník s nádejou, že sa objaví otec a príde ma zobrať domov. Visievala som na tom zábradlí aj dopoludnia, hoci som dobre vedela, že to je čas, kedy sa ešte pre deti nechodí. Neviem prečo mi to tak ostalo v pamäti – ale aspoň presne viem, ako to mama myslí.
Moja mama je nesmierne dobré dieťa. Nemôžem si želať lepšie: je usmievavá a veselá. Zje čo dám na tanier. Protestuje, keď treba umyť vlasy – ale výkonnostná odmena dokáže divy. Kúsok čokolády v chladničke nesmie u nás chýbať. Kvapky do očí jej dávam ja – lebo do každého oka iné a inokedy. Ona len zakloní hlávku, usmeje sa a zakaždým povie: „ja ti veľmi, veľmi, veľmi ďakujem“.
Tak dobre – nemôžem povedať, že neviem ako som k mojim dvom deťom prišla. Rozhodla som sa pre ne – pretože tí, ktorí nám pomáhali rásť, na starosť nesmú ostať opustení (to nie sú moje slová). A niekedy si myslím, že aj keď som už dokázala všeličo, moje najväčšie dielo je toto.
Možno to môžem napísať len preto, lebo mám šťastie, že moje „deti“ sú také aké sú. Na iné by mi možno nestačila guráž.
Ale nič nie je dôležitejšie ako to, aby sme urobili čo najviac pre tieto naše deti. Sú naša budúcnosť.
