nuž sa mi ušlo miesto pri vodičovi. A z toho som pozorovala zarúškované mesto.
Červená!, zabrzdila už staršia a trochu ošarpaná sanitka na veľkej križovatke. Autá a električky tam zastavovali a zase frndžali všetkými smermi.
Za žltým zábradlím vpravo odo mňa stáli detičky. Väčšia skupinka drobčekov. Nohavky a bundičky všetkých farieb, čiapočky všetkých tvarov, rúška od výmyslu sveta (mamky získali prax). Za detičkami stojí učiteľka a niečo vysvetľuje. Ukazuje rukou vpravo, vľavo. Podľa jej ruky otáčajú sa poslušné hlavičky, všetky ako jedna. Občas si niektoré dieťa zatieni rukou slniečko, ktoré dnes veselo svieti, aby lepšie videlo to čudo, tie farby podľa ktorých ľudia vedia, kedy treba stáť a kedy možno ísť. Učiteľka sa tu a tam dotkne ramena niektorého z detí: zrejme aby pridalo svoj komentár a aby sa presvedčila, že je jasné, čo sa ich snaží naučiť.
Slnečný deň sa pri pohľade na tie deti rozžiari ešte viac. Rozmýšľam, či sa smie ich odfotiť. Cudzie deti len tak fotiť nemožno, a vešať tie fotky niekam na blog už vôbec nie. Stačila by mi jedna pre seba, ale kým mobil vylovím, aj tak sa pohneme. Tak mobil ďalej trčí v taške a sanitka na križovatke. Už som tú fotku mohla stihnúť päťkrát. No nič to, fotka nebude, ale aspoň sa na tie krásne dietky usmievam. Dumám, či si všimli aj sanitku a v nej tetu, čo na nich tak čumí. Že má na tvári úsmev od ucha k uchu nemôžu vedieť, všakže, lebo rúško.
Červená trvá. Ruka mi vyletí a ani neviem ako, zrazu tým deťom kývem. Rezko, na celé okienko sprava doľava, ako keby som bola jedna z nich. V tej istej sekunde mi dietky spoza zábradlia svižne odkývu. Všetky naraz, jedno ako druhé.
Určite na mňa zabudli hneď, ako sanitka zmizla za rohom (deti majú stále čo objavovať). Ja ich mám pred očami ešte teraz. Zamávať im bol skvelý nápad. V čase rúšok, obmedzení, zákazov, necestovania, testovania, tlačoviek a Jóbových zvestí. Jeden pohľad z okna sanitky vám môže vylepšiť náladu hneď na niekoľko dní.
Napriek všetkému, čo sa na nás sype - nezabudnite sa občas poobzerať okolo. Jeden nikdy nevie, čo by mu mohlo ujsť.
