Napríklad: na intráku na strednej sme museli umývať stoly v jedálni. Vždy niekto zo spolužiakov dostal za úlohu napísať rozpis. A že vždy dvojice boli: Mokrá a Smutná, Hladká a Tichý, Skovajsa a Skrisa, a poslední vždy vyšli traja, lebo počet ubytovaných bol nepárny, a boli to Raška, Paška a Kaška. Aká náhoda. Nie, nie, neuťahujem si zo spolužiakov, moje staré priezvisko je veru medzi nimi.
Taký telefónny zoznam, to je vôbec zaujímavé čítanie. Kým spomínaných Novákov je veľa, takého Žubajíka niet. Jeden síce je, ale žije len v šlabikári, a ani tam ho niektorí nechcú.
Zaujímavé sú farebné mená: existuje Biely, Čierny, Červený, Zelený, Sivý, Ružový aj Bledý. Orandžového, Hnedého, Tmavého ani Dúhového niet.
Alebo ovocné mená: na Slovensku je Slivka, Hruška, Orech, Čerešňa, Jahoda, Trnka aj Šípka. Nemáme Jablko, Hrozno ani Egreš. Pekné by bolo, keby si aspoň jeden pán Šípka zobral za ženu slečnu Ruženku. A keby existoval pán Hrozno, a nahnevala by ho jeho žena, mohol by jej po pravde povedať že je Hrozná.
Alebo: nemáme Pondelok, Utorok ani Piatok. Zato nájdete Stredu, Štvrtok, Sobotu, Nedeľu aj Pondelu. Priezviská majú očividne o deň viac ako týždeň. Veď - prejdite sa po telefónnom zozname sami.
Ja som sa tak raz prešla po Salzburgu. V úzkych uličkách starého mesta naďabila som na malé klobučníctvo, kde medzi regálmi s kravatami, baretkami, klobúkmi a šiltovkami, opretý o pult, stál osobne pán majiteľ a predavač v jednom - pán Mokry, ktorého meno sa skvelo na výveske nad výkladom. "Nebudeš otravovať" povedala som si a išla som ďalej. Pokrútené uličky ma po hodinke doviedli na to isté miesto. Vybrala som teda pas, otvorila na stránke s priezviskom a vošla dnu. "Guten Tag", povedala som. "Nechcem Vás rušiť, len by som Vám rada ukázala toto". Herr Mokry sa usmial a povedal "hab ich mir gedacht" (myslel som si). A tak sme prehodili pár priateľských viet, a ja som sa dozvedela, že jeho predkovia pochádzajú z Jihlavy, po česky nevie ani slovo, zato chcel vedieť, prečo v mojom priezvisku je na konci "Á" a nie "Ý". (Po pár rokoch som sa zatárala do Salzburgu opäť, ale klobučníctva ani pána Mokrého už nebolo...)
Rakúsko je vôbec pre našich menovcov zaujímavá krajina. Na jednom slovensko - rakúskom stretnutí predstavovali sa Rakúšania: "Kovac, Czerny, Maly" a potom Slováci: "Schmied, Schwarz, Klein". Nejako sa nám to pomiešalo.
Ale len čo našinec opustí Európu, začne byť ešte veselšie. Občas niekam píšem mail (pracovne) a - z Thajska mi odpovedá Somlak Chantaramard. Z ostrova Mauritius Varuna Limbajee Maslamony. Z Japonska Natsumi Kamisibahara. Ak si nedajú za meno do zátvorky Mrs., človek ani nevie, či mu píše baba alebo chlap.
Ako hovorím: ešteže máme mená a priezviská :)
Esej o menách, priezviskách a menovcoch
Aspoň jedno meno a jedno priezvisko má dnes každý, a tak sa už nezamýšľame nad tým, odkedy je to tak a prečo. Tak len zľahka pripomeniem, že osobné meno bolo najprv len jedno, a až od pätnásteho storočia dve - asi preto, že sa ľudkovia množili a bolo ich treba rozoznať. Jedno meno bolo málo, tak sa pridalo ďalšie. Dnes sme namnožení ešte viac a tak sa niekedy stane, že po Slovensku, ba niekedy aj po jednom meste, chodí hneď niekoľko ľudí so zhodným krstným menom aj priezviskom. A neplatí to len o pánoch Jozefoch Novákoch, ktorých sa niekedy stretne viac aj len v jednom paneláku, a v Blave by mohli mať aj svoj vlastný telefónny zoznam. To sa nečuduje asi nikto. Ale odkedy som na jednom cintoríne našla menovkyňu nie len svoju, ale aj mojej bývalej šéfky (pomník nachystaný, už len umrieť :), neprekvapí ma už vari nič. Ako dobre, že máme mená, aj priezviská - lebo niekedy sa aspoň je nad čím pousmievať.
