...ale aj ničnerobenie Vám iste pôjde lepšie). Predstavte si autobus na ceste z Považskej do Dubnice, roku pána neviem už presne a nechce sa mi ísť pozerať na diplom - ale bol to rok kedy ešte platilo - čo si sama neušiješ/neupletieš - to nemáš. Vybrali sme sa so sestrou hľadať vhodnú látku na šaty, na moju promóciu. A čo by dve činorodé žienky v autobuse len tak sedeli. Zasadli sme na sedadlá poslednej rady autobusíka a pustili sme sa štrikovať.
Klbká vlny sme mali pekne každá v igelitke pri nohách, a tak sme si plietli a debatovali a ktože by sa už dole pod nohy díval, keď sedí (niekto to nerobí ani keď chodí a potom sa občas skydá na chodník). A tak sa jedno zvedavé klbko z igelitky mojej sestry rozhodlo, že si trochu obzrie svet, veď kto vie, kedy zase bude mať takú príležitosť. Vyskočilo si z igelitky a pobralo sa obzerať si topánky a nohy cestujúcich, sediacich pred nami. Topánky nové aj vyčaptané, čisté aj zasvinené, črievičky na opätkoch, baganče, nohy spôsobne položené vedľa seba aj gadžovsky rozhodené kde prišlo, alebo aj len jednu, ak druhá našla miesto na sedadle. Klbko sa malo čo čudovať v každom rade a tak si zvedavo poskakovalo až ku stredným dverám.
Vtedy si chcela sestra vlnku z igelitky potiahnuť a natočiť na prst, a ono to nešlo. Ty brďo, hovorí - tuším mi ušlo klbko. Čo? - pozerám pod sedadlo: a fakt! Ideš preň? Nejdem, choď ty. Ani ja nejdem. Tak ho tu nechám. No čo si, bude ti chýbať - handlovali sme sa, ja na to potom - vieš čo? pekne ho odtiaľto navinieme späť. Hm hm. Márny pokus, lebo možno - keby bolo klbko išlo rovno - ale ono si chodilo kade tade, a nohy ktoré sa mu páčili viac, si obišlo dokolečka aj viackrát. A tak namiesto navinutia klbka sme tých pasažierov akurát tesnejšie uväznili na ich sedadlách.
Autobus zastavil niekde v Košeci, klbko vytušilo príležitosť, a vyskočilo nie len do uličky, ale otvorenými strednými dverami hneď aj na zastávku. To sme sa už nemohli tváriť, že s klbkom nič nemáme. Sestra sa vybrala preň - museli jej ho však najprv podať do autobusu, hneď potom musela odmotať nohy pánovi, ktorý sedel blízko dverí a chcel vystúpiť. Pán sa išiel smiechom rozpučiť, ale nenadával - dvíhal nohy, spolupracoval - veď aj musel, keď chcel von. Rovnako ako všetci ďalší, ktorí sa stali obeťami zvedavého klbka, a ktorých sestra čupiac v uličke postupne odmotávala, až kým sa dostala k nášmu - poslednému sedadlu, kde klbko - spolu s rozštrikovaným svetrom - skončilo v igelitke, a pre istotu sa pokračovalo v práci už až doma. Ono zase, v autobuse, kde sa všetci smejú až idú popadať zo sedadiel, toho človek veľa nenaštrikuje.
A tak sa nám podarilo rozosmiať celý autobus. Cestujúci sa nie len odviezli, ale sa im aj prekrvili pľúca, premasírovala bránica, prečistili sa im oči, uvoľnil nos, prekrvila a omladla tvár, stúpla hladina endorfínov a tak ďalej. Deň, keď sa aspoň raz zasmejeme, je určite lepší ako deň, keď sa nezasmejeme ani raz. A celkom fajn je vedieť sa zasmiať aj na sebe - o čo som sa práve zase raz pokúsila.
Tak zase niekedy do zasmiatia :)
