Kvet, ktorý som si nevzala

Písmo: A- | A+

Pešia zóna v Miškolci, deň pred Silvestrom 2019. Šero sychravého popoludnia zahnalo aj najväčších vytrvalcov domov, a ked nie tam, tak aspoň niekam na niečo dobré a hlavne teplé. Nás tiež.

Chvíľu po nás do poloprázdnej reštaurácie pomaly vchádza stará pani, naobliekaná v hrubých nohaviciach a bunde, spod ktorej trčí zástera. Namáhavo sa opiera o dve barly, na chrbte ruksak plný kvetov. "Kúpite si ružu?", obchádza pár obsadených stolov... "a vy?"... Odmietavo krútime hlavou, lebo domov to máme dve hodiny autom a to jej ten kvet rovno môžeme nechať. 

Pani sa sťažka posadí k jednému z prázdnych stolov. "Čo robí?", pýtam sa manžela. "Nič, len sedí so zatvorenými očami". 

"Nevyháňajú ju?", zaujímam sa, lebo jej trápenie ma zasahuje až do srdca aj keď sedím chrbtom, a na jedlo náhle strácam chuť. "Nie...," odpovedá mi manžel, a už aj vyberáme pár maďarských stovák. Prechádzam k nej, podávam jej ich bez slov, a ona rukou naznačí, že si mám z ruksaka vybrať kvet. Aj keby som ho neviem ako chcela, nedokázala by som si ho vziať. Tak len ticho kývnem hlavou namiesto "nie" a sadnem si naspäť k obedu. 

Kým dojedáme, ona ešte posedí, no potom sa zdvihne. Než sa pomaly vyberie k dverám, obráti ku nám dobrotivú okrúhlu tvár a s miernym úsmevom sa spýta: "...a naozaj nechcete ten kvet?"

O pár mesiacov neskôr na svet udrela korona a do nášho obľúbeného Miškolca sme sa zatiaľ nedostali (ani do csárdy, kde robia "harcsu" ako nikde inde). Nemohla som vtedy tušiť ani vo sne, že na ďalšiu budem musieť tak dlho čakať. Pri každej jednej spomienke na ostatný výlet, vybaví sa mi z pamäti aj tá stará pani. Niekedy rozmýšľam, ako sa jej asi darí, a či vôbec ešte žije, veď korona položila aj silnejších a mladších. 

Najviac však myslím na to, ako nesmierne veľa sily ju muselo stáť, vybrať sa (zrejme nie prvý raz) v takej zime, s barlami a ruksakom, po meste s cieľom získať pár drobných. Že asi, keď bola mladá, musela vedieť hory prenášať, a vytrvalosti by sa nejeden z nás mohol od nej učiť.

Šťastní tí, ktorým je dopriate prežiť posledné roky slušne, ktorým nechýba pomoc a úprimná láska niekoho z rodiny. Tých druhých občas stretneme, a inokedy prehliadneme, v uliciach, reštauráciách, na staniciach. Nepohoršujem sa, ak niekto len nastrčí ruku. Ale skláňam sa pred tými, ktorí sa snažia, hoci jednoduchšie by bolo vzdať sa. 

Ružu som si nevzala, dostala som viac. Príležitosť urobiť malý dobrý skutok je viac ako všetky kvety sveta. Pripomienka, že aj ten najslabší vedľa mňa kedysi mal silu leva, je najlepší liek na to, aby človeku príliš nestúpla sláva do hlavy. Nech ste dnes, statočná pani z Miškolca, kdekoľvek, posielam vám tam moje ďakujem. 

Skryť Zatvoriť reklamu