Jednou z nich je Noi z Bangkoku, ktorej som viackrát vybavovala letenky z domova k nám a späť. Pracovala tu niekoľko rokov – nenápadná mladá žena, ktorá našincom naprávala boľavé chrbty. Väčšinou sme prehodili len pár slov, len že kedy potrebuje letieť a za koľko. Aj by som sa bola chcela dozvedieť o nej viac, ale slušný travel agent sa na také veci nepýta – len počúva, keď sa niekto rozhovorí. Noi sa nerozhovorila nikdy.
Pripomínala mi inú tichú a skromnú ženu, ktorú sme jedno leto pred pár rokmi vídali chodiť po pieskovej pláži v talianskom Bibione pomedzi dovolenkárov, rozvaľujúcich sa na ležadlách pod slnečníkmi. V najväčších horúčavách vždy zahalená v dlhých svetlých plátenných nohaviciach a blúze s rukávmi až po hánky, so slameným klobúkom na hlave. Po taliansky, nemecky, či anglicky, vedela snáď len pozdraviť, menovať dni, a počítať akurát toľko, aby si vedela vypýtať odmenu za svoju prácu. Kto ponuku prijal, tomu vymasírovala chrbát priamo tam, kde práve ležal. Nebola otravná ako jej „kolegovia“ s uterákmi, taškami, slnečnými okuliarmi, či iným, čo sa takto na pláži zvykne ponúkať, a kvôli čomu ani nezodvihnete z ležadla hlavu.
Akosi mi bývalo z nej smutno, keď som videla, ako ticho a sústredene robí svoju prácu, či zapisuje dohodnuté termíny do malého zošitka, keď niekomu masáž dobre padla a želal si na druhý deň ďalšiu. Prišla vždy na minútu presne – odbila dohodnutá hodina – a stála pri vašom slnečníku. Normálne som nechápala – veď poznáte siahodlhé pláže benátskej riviéry, rady ležadiel, jeden východ presne ako desať ďalších. Rozmýšľala som, ktorá z ázijských krajín je jej domovom, či má rodinu, ktorá ju čaká, ako sa cíti v takom odlišnom svete, kde býva, či sa jej necnie. Nebola možnosť sa spýtať, ale nechali sme, aby nám všetkým dávala do poriadku chrbty až do konca našej dovolenky.
Noi asi pracovala podobne, len miesto bolo iné. „“Raz sa ku vám objednám“, povedala som jej zakaždým, keď sa tlačila letenka. Ale vždy dostalo prednosť niečo iné. Až sa raz ozvala, že tentoraz si prosí letenku už len jedným smerom. Ochorela jej mama, rodina ju potrebuje doma, nuž odlieta – navždy.
A tak som si povedala, že by som jej mohla dať na rozlúčku k poslednej letenke nejaký malý darček. Niečo, čo nebude ani ťažké, ani veľké, ani krehké, ani tekuté, ani gýčové, ani plyšové, a ani drahé, aby si nemyslela, že sa mi musí nejako zavďačiť. Vymyslieť taký darček dá, ako viete, celkom zabrať. Ale našla som ho.
Malú perokresbu v rámčeku, obrázok Dómu svätej Alžbety, v strede košickej Hlavnej ulice. Chrám, ktorý vídala denne cestou do práce, a možno zašla aj dnu aspoň raz, aj keď chrámy tam u nich vyzerajú celkom inak. Jedna z najkrajších gotických katedrál, vraj posledná tohto druhu zo stredu Európy smerom na východ. Taká typická pre mesto, v ktorom strávila niekoľko rokov, a snažila sa obstáť a vyrovnať so všetkým, čo jej chýbalo v cudzom svete.
Ako mi nedávno povedal jeden taxikár: kedysi sme ľudí, ktorí sa odvážili žiť v cudzine, vídali len zriedka. Bolo ich málo, a boli aj časy, keď ich už potom nepúšťali späť, takže nemohli prísť ani len na pohreb rodičov. Dnes môže skúsiť žiť v zahraničí skoro každý, kto nájde na to dosť odvahy, nejaké peniaze a motív: živobytie, sloboda, štúdium, lepší zárobok, dobrodružstvo, vysnívaný partner – čokoľvek. A pribúda tých, pre ktorých je tou zasľúbenou zemou naša – ktorú zase opúšťame my. Neviem, čo presne sem priviedlo Noi, ale dúfam, že sa tu cítila dobre, a že si perokresbu odo mňa zavesí na stenu vo svojej izbe, tisíce kilometrov ďalej na východ od najvýchodnejšie položenej gotickej katedrály, a od mesta, v ktorom prežila niekoľko rokov.
Šťastnú cestu – a veľa šťastia, Noi.
