A geniálne zrekonštruovaný Matejov dom s krásnym múzeom, ktoré keď som navštívila, padla mi sánka. História mesta, remeslá, osobnosti, banícka minulosť, to všetko v nápaditom prevedení, moderne a zároveň s citom pre detail. Pre menej pohyblivých nechýba výťah.
Alebo taká hudobná škola: drevené schodisko tam vždy svojsky voňalo a vŕzgalo do zvukov cimbalu. Bolo tam spoza každých dverí počuť inú hudbu, a kým inde sa také niečo nedá vydržať, v hudobných školách je to špeci. O pár krokov ďalej výtvarná škola – kúrilo sa tam pieckami a po tých pieckach sa dalo senzačne kresliť voskovými pastelkami (keď sa suška učka nedívala). Ešte o pár domov ďalej už 15 rokov najlepšia kaderníčka na Slovensku – chodím za ňou až z Košíc.
Vo fontánach kedysi zapínali farebné svetlá, no ja som si myslela že čarovne farebná je voda – len som nerozumela prečo sa farba vody v detských dlaniach stratí, len čo sa od fontány vzdialim. Dnes tam namiesto mňa malý chlapček vytešený hovorí mame: "ja som tam dal ruku, a teraz ju mám spotenú!!!" a tvár mu žiari z úžasného objavu (že spotené a mokré nie je to isté, je úplne nepodstatné :)
Dvaja tehotní mestskí policajti dôležito kráčajú dole námestím. Vyzerajú prísne, len ma máta či by ich prísnosť neprešla, keby bolo treba pobehnúť za nejakým zločincom. Cintorín s vyrastenou, nepokosenou, zarosenou trávou, a ľudkovia keď sa chcú niekam dostať, musia chodiť ako bociany.
Vážny obchodný dom, kedysi jediný v meste. V ulici vedľa neho je škôlka, s vyvýšenou terasou a zábradlím nad chodníkom. Na tom zábradlí som visievala pomaly celý deň v nádeji, že uvidím, ako sa blíži otec a vezme ma odtiaľ domov, aj keď som tušila, že čas kedy sa chodí z práce pre deti je ešte ďaleko.
Vystupujem z taxíka, popred stanicu kráčajú dvaja pankáči. S ukážkovými kohútmi všetkých farieb. Všetci vyvaľujú oči, taxikár po bystricky zahlási: „tí majú riadne cinkulárky“... a už sa smejem. Keby to bolo v Košiciach, povedal by „ci pana“ J
V hale stanice sledujem poučný príbeh: prechádzajú sa tam dva holuby a za nimi jeden ožranko. Dohovára im do duše vážnym hlasom: „a poďme von. Ale už aj. Jeden aj druhý. Nebudem to dvakrát hovoriť.“ Holuby poslušne cupitajú k východu, ale tesne pri dverách jeden na jednu stranu, druhý na druhú, odcupitajú si nazad do haly, ožranko za nimi a dohováranie sa opakuje. Poučenie: s holubmi sa nedohodneš.
A ešte som tesne pred nástupom do vlaku zistila, ako vyzerajú novodobé náhubky pre psa. Chudák pes už nemá drôtený košík, ale namiesto neho taký čierny hrubý pás na suchý zips. Dobre som si ho pozrela a myslím si, že taký pes si už nehryzne, nezívne ani nelizne. Jediné čo môže, je držať jazyk za zubami. Skrátka má psí život.
Takže tak mi býva v Bystrici – poučne, smutno a aj veselo. Milujem ťa, Bystrica. Prídem zas J
