Škôlka bola na figu. Chlieb natretý maslom, zmiešaným s medom, sa ešte dal vydržať. Ale muselo sa tam spať presne vtedy, keď sa človeku nechcelo. A to ešte v pančuškách pod paplónom. To bolo to najodpornejšie, čo od nás mohli chcieť, a keby to otec bol vedel, iste by ma tam bol nedal. Ale keď sa to dialo, on už bol v práci, a ja som mu to večer asi nestihla povedať. Aj keď som cez deň odbiehala k plotu pozerať, či sa náhodou nestane zázrak, a nepríde po mňa skôr. Tety, čo nás tam strážili, otcovi nezabudli referovať, aká som srandovná, lebo keď povedali, ako sa volám, opravila som ich, že "ja som cipka najkrajšia" - presne, ako ma volal on. Tak ako som mohla vedieť, že normálne sa volám inak?
Niekedy, asi aby ma trochu vykŕmili, namiesto škôlky mohla som byť celú zimu v Kežmarku u starých rodičov. Všetko bolo fajn, len mamina a tatino ďaleko, tak som asi občas za nimi smútila, no a tatino mal raz nejakú služobku a v tom Kežmarku sa znenazdajky objavil. Bol tmavý večer a my v kostole, kde sa všetci musia správať slušne - aj deti.
Tak som sa tam tak potíšku držala, len tu zrazu som spozorovala pána, ktory sa neskutočne na môjho tatina podobal, len ma nikto neinformoval, že príde - takže hoci by som sa bola okamžite na neho prisala ako pijavička, neurobila som to, len som si ho tak neustále obzerala a rozmýšľala, čo robiť - lebo viac možné sa mi zdalo, že to len niekto náhodou vyzerá presne ako on - a aké strašné by bolo rozbehnúť sa uprostred omše za niekým, kto by povedal že ma nepozná.
Dodnes si pamätám ten zmätok v detskej duši, túžbu sa k nemu rozbehnúť, aj pochybnosti, či naozaj dobre vidím, alebo sa mi len zdá, že naozaj konečne málinko pohol očkom, či naznačil úsmev - lebo aj on sa v kostole vždy slušne správal - až po najúžasnejší záver omše, aký som kedy zažila - keď konečne vystrel oproti mne ruky, a ja som vyštartovala k nemu. Č o je oproti tomu akýkoľvek dospelácky trhák.
Milý tatík. Dlhý krok, rýchlu chôdzu, aj veľa iného, mám po Tebe. Len halušky, plnená kapusta, guláš, živánska, paprikáš či haruľa - neboli nikdy chutnejšie (mami prepáč :) ako keď si varil Ty.
A tak si mi minule zazvonil pri dverách a ja som Ti s radosťou otvorila. Otec môj, aká som rada, že Ťa opäť vidím, sadni si - ale prepáč, nepočítala som s tým, že prídeš, a nemám tu nič, čím by som Ťa ponúkla. Dovolíš, aby som odbehla do obchodu? A potom som sa zobudila - a ľutovala som, aká som v tom sne bola hlúpa. Prečo som utekala do obchodu, a neostala s Tebou radšej ešte chvíľu sedieť, keď inak ako vo sne - mi už pri dverách nezazvoníš?
Máme október, a na chodník padajú gaštany. Kedysi si nám z nich - a zo zápaliek - robieval zvieratká. Tie gaštany padali, aj keď si nám odchádzal, a ja som cestou z nemocnice vždy jeden zdvihla a nosila vo vrecku, a keď som ho zovrela v hrsti, bol si so mnou. Robím to tak každú jeseň, a stále si so mnou - aj keď si už roky preč.
N ajprv si myslíme, že otec je ten, čo vie všetko. Potom prídeme na to, že všetko nevie - a občas nás to hnevá. A potom nám dôjde, že síce všetko nevie, ale že to vôbec nevadí, ba že to tak má byť.
A potom... potom je už len ten gaštan v dlani, obrázky, ako tieto, a nádej, že si raz tie Tvoje halušky zase všetci dáme s Tebou - ako kedysi.
