Až neskôr som si všimla, že nie je sama: vedľa nej kráčal asi jej manžel, ale podstatne horšie ako ona, s paličkou v jednej ruke, a druhou hádajte čo - no predsa ťahal ešte jeden cca rovnako naložený kolieskový držiak. Pááááni. Človek len pozrel a mal dosť.
Ľudia sa posúvali ku schodisku na tretie nástupište a tam nastala rozhodujúca chvíľa, bolo totiž nad slnko jasné, že tí dvaja seniori nemajú ako vyniesť si sami veci tak, aby vlak stihli. Na moje potešenie tí, ktorí kráčali zarovno s nimi (lebo ja som bola v dave asi o tri metre ďalej) sa pekne chytili pomáhať, a podelili si veci tak, že manželia boli pomerne rýchlo hore.
Vlak však stál od východu ešte o hodne ďalej, a na ďalších koľajach tri ďalšie, takže bolo treba dobre pozerať, ktorýže sa to pripravuje na odchod.
Pomocníci v tejto chvíli urobili čo asi? Asi už tušíte. Nechali oboch starých ľudí aj s batožinou stáť dva metre od schodov a išli svojou cestou, aj keď tú mali asi všetci spoločnú. A takto som ich dokráčala ja (lebo dobehla sa mi na to fakt nehodí, keďže beh to rozhodne nebol).
Bolo mi absolútne jasné, že bez pomoci starkí nemajú šancu vlak stihnúť, nuž som sa spýtala panej, či môžem pomôcť – na to ona milo že nie, že veď to ide. Ale očividne nešlo, nuž som už bez pýtania zobrala vozík aspoň pánovi a nechala ho nech sa s kabelou, ktorú mal v druhej ruke, ťahá za mnou, kým ja som ťahala jeho vozík k najbližšiemu vagónu vlaku. Náklad bol ťažší než som očakávala, takže som si radšej ani nepredstavovala, aké ťažké veci asi ťahá jeho manželka. Hoci som išla pomaly, aby sa pán nezľakol, že mu s vecami ujdem, za chvíľu za mnou už dosť zaostával, o panej ani nehovoriac - a to už boli všetci cestujúci vo vlaku, len sprievodkyňa vonku, a pomaly som sa začínala báť, že ten vlak nakoniec zmeškám aj ja sama.
Pani sprievodkyňa však už zaregistrovala čo sa deje, a síce mi poradila aby som si radšej hneď nastúpila aj ja, no seniori so všetkými svinsky ťažkými vecami sa do vláčika predsa len dostali.
Obrázok, ktorý sa v rôznych variantoch odohráva pred našimi očami asi denne. Tentoraz s celkom dobrým koncom, lebo v dave ľudí našlo sa viac než dosť tých, ktorí boli ochotní pomôcť. Akurát mi bolo ľúto, že sa neobzreli za seba – možno by si boli všimli, že pomoc polovičná rovná sa pomoc žiadna. Bola by som na ich mieste rovnako slepá? Pomohla som len preto, že som ich mala pred očami, a nie za chrbtom? Neviem, ale dúfam, že nie.
Počula som však aj niečo ako: „ja by som takým nepomohol, aby sa naučili, že si majú nabudúce naložiť len toľko, koľko vedia odniesť“. A odkedy som to počula, odvtedy ma to trápi. Lebo neviem ako Vám, ale mne sa zdá, že vysoký vek – je čas, kedy sa ľudia už neučia, ale skôr zabúdajú to, čo predtým vedeli. Chcieť od nich niečo iné – môže byť skrátka nad ich sily. Takže ja radšej budem pomáhať bez rozmýšľania - a dúfať, že sa mi to raz vráti.
