Včera prišla za mnou do práce čosi dohodnúť, a ani neviem, ako k tomu došlo – v oku sa jej zaleskla slza. Má vraj veľmi vážny spor s dcérou. Tá si našla priateľa a je z nej iný človek. Zdá sa, že chce svoju mamu položiť na lopatky a dostať z bytu: všetko jej z neho odniesla. Nábytok, veci, práčku, demontovala podlahy, nenechala jej ani stôl, ani posteľ – nič. Jej „priateľ“ jej v tom výdatne pomáhal. Dvakrát na pani zdvihol ruku – z toho raz na Vianoce. Keď volala na dcéru, či sa môže pozerať na to, ako jej matke ubližujú, dcéra vraj povedala – že môže...
Toto, a ešte ďalšie smutné veci - som sa dozvedela v pár vetách, ktoré povedala len preto, lebo som sa spýtala.
Pravdaže... v mnohých rodinách bývajú spory. Ako by povedal skeptik, ak dobre vychádzate s príbuznými, treba len počkať, kým s nimi budete dediť (je to často pravda – ale nie vždy). A áno, aj matky bývajú všelijaké, nie len dcéry. A keďže o nich nič neviem, nemôžem súdiť – ale to ani nemám v pláne.
Tých, ktorí sa nedokážu slušne dohodnúť, je asi viac než dosť. Ale zdvihnúť ruku na svoju matku, či matku svojej priateľky – na to treba naozaj silný žalúdok. Je desivé o tom čo len počuť – nuž koľko bolesti musia cítiť tí, ktorým sa to deje.
Tichá statočná pani, ktorá včera u mňa plakala, je pre mňa malým darom z neba, lebo mi pomáha vtedy, keď potrebujem odcestovať. A ako mi povedala, pre ňu sme zase darom my – lebo sa aj vďaka pár eurám, ktoré u nás za svoju službu dostane, má šancu po rane od dcéry opäť postaviť na nohy.
Želám Vám všetkým, aby ste mali pri sebe čo najviac dobrých ľudí.