Rozprávkové bytosti

Rozprávkový deduško Tak by som mohla označiť pána, ktorý sa rok čo rok vybral na niektorý grécky ostrov. Občas sa zmienil, že žije skromne, nemíňa na zbytočnosti a potom raz do roka v lete ide niekam. Doprial si vždy niečo pekné, aj keď za jednolôžkovú izbu si bolo treba dosť priplatiť. Pochodil pamiatky, popozeral, čo vládal, doniesol ukázať fotky. Bol naozaj úžasný a aj vyzeral rozprávkovo: bielovlasý, fúzatý, so žiarivými očami. Nešomral, nesťažoval sa nikdy na nič, vchádzal do dverí s úsmevom na perách, zakaždým zložil klobúk a jemne sa uklonil. Stará škola. Radosť takého vidieť.
Kolegyni, ktorá mu robievala rezervácie (verne chodil vždy za tou istou) raz doniesol bonboniéru, ale bola preč. Poďakovali sme sa za ňu a sľúbili, že odovzdáme. Odišiel, a vo chvíli, keď sme nadšene komentovali, aký je úžasný, sa vrátil, že sa zabudol predstaviť - aby sme vedeli, od koho tá bonboniéra je. Vo svojej skromnosti nemal ani tušenia, aký je "zapamätateľný" - ako keby takých ako on chodili po uliciach tisíce.
Rozprávková babička
Aby bolo jasné, z rozprávky do cestovky zablúdia nie len páni, ale aj dámy. Jeden čas som robila v cestovke, ktorá susedila s lekárňou, a mali sme temer rovnaké dvere. Stávalo sa, že k nám vošli ľudia, zobzerali sa, kdeže sú to tie vitrínky s liekmi, otočili sa a odišli. Približovala som sa tak raz dopoludnia do práce a z diaľky som videla vchádzať do našich dverí tetušku. Mala červené tepláky, vzorkovanú zásteru a na hlave šatku. Jasný prípad - na ceste od obvodného lekára domov. Bolo zrejmé, že o chvíľu vyjde - dala som jej päť minút - ale ona nič. Našla som ju podpisujúc objednávku a hlásiť "Tunisko si nedám ujsť". Bola by som prisahala, že ani nevie kde to Tunisko je - ale namiesto toho ma rozprávková babka naučila, že človeka nemožno súdiť podľa kockovanej zástery.
Dobrá víla Tú som objavila v asi 8 ročnej hnedovláske, ktorá prišla do cestovky s maminkou, a tá si nechala vypočítať niekoľko ponúk. Dumala nad nimi, porovnávala, zvažovala. Popri počítaní začula som krásny jemný hlások: "v Španielsku sme už boli?" - živé očká sa obrátili k mame a tá odpovedala "nie". Dobrá víla na to "tak poďme do Španielska"... Aká nádherná ľahkosť rozhodovania - to dokážu len rozprávkové víly. Kam sa hrabú nerozhodní dospelí ľudia :)
A nakoniec Anjelikovia
Prišli do cestovky hneď dvaja - malí špunti aj s maminkou. Tá - ako všetky ostatné - sadla a dala sa vyberať dovolenku. Cestovka bola úzka a dlhá, od vchodu po posledný stôl cez 15 metrov hladkej dlažby. Ako stvorená na šmýkanie - vy by ste odolali? No, ani oni nie. Začali sa šmýkať od dverí až po môj stôl celkom vzadu. Vstať, rozbehnúť sa, hodiť sa na zem, šup, vstať, a odznova. Paráda! Z dvoch malých anjelikov bolo razom dvadsať čertov. Boli všade, nepočula som čo hovorí ich mama, ani čo hovorím ja. Zvyknutá maminka odolávala, ja tiež, lebo takto veselo v cestovke zase tak často nebýva, a aj dlažbu nám vyutierali.
Po chvíli sa otvorili dvere, strčila do nich hlavu mamkina mamka, zorientovala sa v situácii a pýta sa svojej dcéry: "potrebuješ s nimi pomôcť?"
"Áno", odpovedala jej dcéra. "Vezmi jedného von, a jedného tu nechaj" (prvá pomoc pri lomoziacich deťoch: oddeliť :)
"Ktorého von a ktorého nechat?" spýtala sa stará mama.
"To je jedno" :) odpovedala jej mama malých čertíkov.
Takže tak je to s rozprávkovými bytosťami v cestovke. Patria k nim aj dospelí synovia a dcéry, ktoré prídu objednať niečo pekné nie len pre seba, ale aj pre svojich rodičov. Alebo tí, ktorí majú v pláne peknú cestu pre svojich partnerov ako prekvapenie k sviatku, či výročiu.
A ja sa teším. Lebo keď som si vyberala povolanie, myslela som si, že toto bude nie len zaujímavé, ale že sa tak aj ja častejšie niekam vyberiem. Rozprávkové bytosti sú k tomu všetkému ako bonus. Keď objavím ďalšie, dám vedieť :)
Iné obrázky spoza cestovkárskeho stola: Esej o cestovkách, cestovaní a cestovateľoch Obrázky z Paríža