to, že im chýba „čokoláda“, vnímajú o dosť viac ako ten psík. A ďalej, že tých, ktorí by im ju podali, je – obávam sa - o dosť menej. Ale sú.
Napríklad, asi nie je ľahké dozvedieť sa niečo o želaniach panej, ktorá je po porážke, vníma vraj všetko, ale vie povedať iba jediné slovo: "ja-a-a-a-aj" :( A predsa som pri nej našla nie len jej dcéru, ktorá ju chodí kŕmiť domácimi maškrtkami, ale aj zaťa, ktorý si k nej po jedle sadne a predčíta jej z dennej tlače čo je nové. Hoci by niekto možno povedal: no a tej už také veci načo čítaš...
Alebo ošetrovateľ Janko, ktorého som si vypočula stojac na chodbe, kým umývali moju svokru. Čakajúc na chodbe sa človek dozvie dosť veľa, hlavne ak v izbe o Vás nič netušia. Raz som si vypočula aj zúrivé "čo zase chcete???" a keď tá sanitárka vyšla a uvedomila si, že má pred sebou príbuznú svojej pacientky, očividne jej zabehlo a zašvitorila: "dnes toho mám tak veľa..."
No nie tak ošetrovateľ Janko - mladý, usmievavý sympaťák, ktorého si viem predstaviť skôr na diskotéke, na bicykli alebo hoci aj ako naháňa pekné baby (dúfam, že toto všetko vo voľnom čase aj robí :) Ja som ho však počula až na chodbu – prihovárať sa inému seniorovi: „prezlečiem vám tričko, to má krátke rukávy, bude vám lepšie lebo je veľmi teplo. Teraz vám zdvihnem ruku. Teraz vám dám napiť“. Senior odpovedal len niečo ako „a-a-a“, ale Janko sa prihováral ďalej, a ja som na tej chodbe skoro padla na zadok, pretože to fakt bolo niečo. Keď sa podobné zopakovalo o dva dni neskôr, nedalo mi a hneď na chodbe som ho pochválila – pretože verím, že pochvala dobre padne aj tomu najväčšiemu altruistovi.
Staroba je na figu, povedal pán profesor Matulay, inak priekopník ľudského zaobchádzania s duševne chorými (okrem iného zrušil používanie kovových ešusov a zaviedol stolovanie s obrusmi a taniermi). Pokiaľ viem, ešte dlho na dôchodku sa svojej profesii venoval. Oný výrok pravidelne cituje moja mama, ktorá má dnes toľko rokov ako pán profesor v čase interview.
A posledné mesiace sa k jeho výroku často vraciam aj ja, lebo sa starám o dve seniorky – moju chodiacu ale menej vidiacu mamu a nechodiacu svokru. A ako je to s tou starobou čo je na figu, mám tak denne pred očami.
Moja mama hovorí, že najťažšie pre seniora je zniesť samého seba. Iná seniorka o starobe povedala: nie je to vôbec nič príjemné. Ale občas je aj sranda. Súhlasím. Napríklad - odchádzam na nákup a hovorím im: „buďte tu dobré a pekne ma čakajte“. A moja svokra sa usmeje a povie: „ja ujdem“.
Alebo: vybavujem v banke niečo za seba: v obale s dokladmi hľadám svoj občiansky. Pokladníčka zahliadne okrem môjho ďalšie dva (lebo pre moje seniorky podchvíľou niečo riešim a občianske väčšinou k tomu treba) a pýta sa: „to vy máte koľko občianskych?“ Tri, odpovedám a krátko vysvetlím prečo – aby som sa nedajbože nedostala do podozrenia, že som nejaký podvodník :)
Ak chcem, aby sa moje seniorky mali aspoň ako tak dobre, mám pekne dlhý zoznam toho čo treba vybaviť, a bodov mi naň pribúda rýchlejšie ako z neho ubúda. Volá mi kamarátka: „ako sa máš?“ Ja: „dobre. Už som dnes pár vecí nevybavila“. Lebo niekedy si užijem aj ono známe „ako sa to nedá“. A to mám len dve vcelku bežné seniorky. Česť však všetkým, s ktorými som sa stretla a boli profesionálni aj ľudskí zároveň. Nebolo ich zase tak málo.
Žiť pre seniorov nie je jednoduché ani ľahké (preto si na to celkom tak každý netrúfne). A staroba niekedy asi dosť na figu je – ale byť s dvoma seniorkami – to človek vidí naozaj všeličo a učí sa veciam, o ktorých celkom nedávno ani nechyroval. A občas je aj sranda. A to všetko na figu rozhodne nie je.
