V kmeni jednej starej, nevysokej slivky, bola bútľavinka, s otvorom tak tri centimetre, vo vnútri ktorej bolo niečo živé. Ani by sme si to neboli všimli, lebo to nechodilo von, ale vždy keď niekto blízko popri strome prešiel, bolo z tej dieročky počuť fučanie a šuchot. Zvedavosť mi nedala: nazerala som do tmavého otvoru, ale len tak opatrne a z bezpečnej vzdialenosti, lebo sa nedalo tušiť, čo sa to tam schovalo. Mohla to byť jašterica, hadík, myš, netopierik - čokoľvek.
Von to ani len nevykuklo - asi sa to bálo mňa, rovnako ako som sa toho trošku bála ja. Čo to môže byť - nemala som pokoja, a odskakovala som od práce k stromčeku sledovať skrýšu neznámeho tvora. Ale dnu vidieť nebolo a ja som čoraz viac chcela vedieť, aký živočích sa tam zabýval.
Tak som k tmavej diere priložila mobil a urobila som fotku. Toto je výsledok:
Dúfam, že vtáčatko sa veľmi nevyľakalo, no nedalo sa inak. Podľa toho, že fučalo ďalej, myslím, že sa mu nestalo nič. Len som už vedela komu som nazrela do pelechu: malá vtáčia maminka sedela na vajíčkach.
Milí priatelia, Vianoce sú za nami, silvestrovské petardy dotrieskali, traja králi sa pobrali za hviezdou. Aj keď to práve teraz tak nevyzerá, jar je neuveriteľne blízko (bližšie je už iba letisko Schwechat).
Už sa teším na teplejšie slniečko, fialky, zelenú trávu, spievajúce vtáčatká, ktoré ešte driemu v bútľavinkách, a všetko, čo prinesie ďalšie ročné obdobie. Vy nie?
