Pozor na to, čo si prajeme - mohlo by sa nám to splniť...

Na naše prvé slobodné nezabudnem nikdy, lebo sa mi podarilo nemožné. Dala som si poslať voličský preukaz, ale úradníčka sa pomýlila a zásielka išla na zlú adresu a potom späť. Žiadala som aby to poslala znova, ale pošta uviazla, môj voličský trčal niekde vo Vrútkach. Vo volebnej miestnosti ma - ako sa patrilo - odmietli, s čím som sa nemienila uspokojiť: postavila som do pozoru úradníčku mestského úradu v rodnom meste, jej šéfa, poštu, a nakoniec som nabehla na okresný úrad a vymohla si prijatie u okresnej volebnej komisie. Viem, že to znie ako vymyslené - ale naozaj sa stalo (a naozaj by sa dnes stať nemohlo, lebo vieme, že - nemáš voličský preukaz - máš smolu).
Pred onú okresnú volebnú komisiu som sa prirútila na bicykli, v športovom odeve, mierne zmoknutá, no odhodlaná ako buldog - nepopustiť, čím viac mi všetci hovorili, že sa to nedá a že voliť nebudem. Dôstojne odetým pánom a dámam som so zápalom predniesla, že som ich osobne prišla požiadať o výnimku, lebo nemienim prísť o svoje volebné právo v prvých slobodných voľbách len preto, že úradníci preukázateľne nevedia čítať. Vykázali ma von, že sa poradia, a po piatich minútach som ju dostala - takže možno jediná v celej republike :) som mohla ísť odvoliť do volebnej miestnosti, kde som ráno urobila prvý márny pokus.
Keď ma tam pár minút pred záverečnou - po telefonáte z okresnej komisie - uvideli, pozerali na mňa ako na zjavenie. Vraj, takých ako ja, tam bolo v ten deň viac - ale len ja jediná som dosiahla, čo som si zaumienila - ísť voliť. Ktosi sa dokonca nechal počuť, že som mala radšej kandidovať, lebo tá moja strana by so mnou určite urobila dieru do sveta :)
Vysnívali sme si ich - tak ich tu máme. Slobodné voľby a početné strany, straničky aj straniská. Pekne nám vznikajú, zlučujú sa, vadia, delia, zanikajú, niektoré máme na dlho, niektoré len na jedno použitie, všakže ano.
Chceli sme mať možnosť voľby - ale asi už nie to, že toľkokrát nebude z čoho vyberať. Rozhodovať sa pre menšie zlo - mi je niekedy tak proti srsti, že až. Toľkí, čo sa spočiatku zdali byť múdri a rozumní, sa po čase zaradili medzi ostatných, že keď sa objaví niekto nový a možno rozumný, človeku sa už ani nechce veriť, že by mohol byť iný. O takej bitke v parlamente ani nehovorím - konečne sme svetoví, a o to predsa ide, nie?
Niežeby som teraz nechodila voliť vôbec - tak hlboko som ešte neklesla. No zakaždým, keď sa niečo také udeje - alebo aj len keď zahliadnem bilboard niektorého kandidáta - vybaví sa mi obraz na všetko odhodlanej dievčiny na bicykli a pýtam sa sama seba, či by som - ako vtedy - bojovala o svoje volebné právo tak urputne aj dnes :(