U nás je to presne takisto. Z mladosti som si doniesla ten pohodičkovský pokoj. Ráno pijem kávu hodinu, a tak ma muž s ňou prenasleduje na každom kroku, aby som ju už vypila a nenechávala kade tade, lebo deti šálku rozbijú. Keď sa večer kúpem, tak vypnem a cítim sa ako pod vodopádmi, do čoho sa tak vcítim, že čas plynie a náš bojler pracuje na plné obrátky. Muž vždy chodí v pravidelných intervaloch a snaží sa mi dohovárať. Najprv zúril: „ zase preplachuješ trubky", alebo „púšťaš vodu do žumpy". Teraz už na mňa vyťahuje rozumné ekologické argumenty- vie ako zaťať do môjho naturálneho presvedčenia. A keď ma už dosť otrávi, tak zistím, že som si znova neoddýchla.
Nuž tak ma muž ženie. Sme spolu 8 rokov a ja nadobúdam pocit, že najspokojnejší je vtedy, keď behám, prekladám, upratujem a on si potom v pokoji hrá kartičky na počítači. Mám však tajomstvo. Riadim sa podľa hesla:" keď je nie je kocúr doma, tak majú myši hody." A tak, keď začujem zvuk utíchajúceho motora a vrznutie bránkou, vystrelím do kuchyne a upratujem. Hračky ukladám a môjho drahého vítam tak, ako sa na každú správnu gazdinku patrí, vo víre pracovného zápalu.
A tak som začala pre blaho rodiny byť tá nervóznejšia a všetkých poháňať a muž je spokojný. Nie som to síce ja, ale čo človek neurobí pre toho druhého, vzdá sa aj vlastného pokoja......................
