Či tomu tak naozaj bolo, nie je podstatné. Dôležité je, že som opäť nabrala silu postaviť sa pred ľudí, ktorí mi veria. Pred ľudí, pre ktorých predstavujem inšpiráciu, motiváciu, nesplnený sen...
Rok som bola ticho. V mojom živote sa diali veci, ktoré... som si ukladala do svojho vnútra. Až sa jedného dňa moje vnútro rozhodlo, že mi to viac nebude tolerovať.
Znie to až smiešne, že ja, človek, ktorý odhodlane pozrel Zubatej do očí, a povedal rázne NIE, zišiel z cesty, na ktorú nastúpil, ba čo viac, prestal veriť sám v seba. Hoci činy hovorili samé za seba.
Bolo mi hrozne. Posledné, na čo som mala chuť, bolo písať. Prestala som šiť, maľovať, tvoriť... Môj život sa odohrával medzi tým, čo súrne musím a tým, čo iba musím urobiť.
Keď som pred pár dňami nevládne ležala uplakaná na posteli a srdce mi išlo vyskočiť z hrude, zrazu som zčista jasna pochopila. Prežila som, aby som svietila na cestu iným. Aby som sa s nimi rozprávala a aby som sa rozprávala sama so sebou. Aby som tvorila, žila, milovala... Súrne musím a iba musím sa opäť zmenilo na chcem.
A tak dnes opäť sedím pri klávesnici a píšem tieto riadky. A venujem ich všetkým, ktorí mi aj počas môjho neľahkého obdobia verili. Venujem ich aj sebe a viem, že mám dôvod veriť sama sebe.
Medzi štetcami, farbami a rozošitou dekou, so žiariacimi očami, viem, že som opäť správnym človekom. Pre nás všetkých.
