No posledné dni ma predsa len primäli vrátiť sa tam, kde som bola kedysi. Vrátiť sa medzi obyčajných ľudí, často zlomených životom, venovať sa témam, ktoré sa v rôznych etapách života dotýkajú každého z nás.
V súčasnosti sa Slovenskom vinie otázka kosenia miest, obcí, mestských častí... Ako všade, ako pri všetkom, aj tu sú zastúpené dva tábory ľudí – jedni, ktorí sú jednoznačne ZA, druhí sú jednoznačne PROTI a kdesi na pomedzí sú ľudia, ktorí sa snažia pochopiť obe strany, no zároveň nechcú nikoho zbytočne provokovať.
No a ja patrím k tým na hrane. Nie som hlava, ani orol, nie som líc, ani rub, nie som dobrá, ani zlá. Som. Nič viac.
Kedysi, keď som prišla bývať do Petržalky, mi veľmi pomohol jeden múdry muž. Musela (alebo chcela) som si uvedomiť, že vopchať hlavu do piesku, meditovať kdesi na pastvine a žiť vytrhnutá z kontextu nie je moja cesta. Moja cesta je iná. Niekomu sa páči, niekomu nie, jedni mi fandia, iní mi hádžu polená pod nohy. A potom sú tu aj takí, čo sa na Vás usmievajú, no len čo sa obrátite chrbtom, ich prejav sa zmení. Všetko je v poriadku, tak ako je v poriadku to, že som tu, že žijem so všelijakými ľuďmi, že pijem pivo, že jem kváskový chlieb, raw torty, i mäso... Som odsúdeniahodná? Možno...
Späť ku koseniu.
Vypočula som si názory mnohých ľudí a mám ten svoj. Ktorý sa netýka iba kosenia.
Pred takmer siedmimi rokmi sa mi udiala úžasná vec. Ocitla som sa na hranici života a smrti. Boj o život som vyhrala, dlhý čas som na sebe makala, prešla som si štádiom ležiaceho pacienta, človeka na vozíku, mám rečový a sluchový hendikep. Vďakabohu, mentálny nie. Hoci... Niekedy mi padne vhod podceňovanie od môjho okolia. Som matkou, pred pár mesiacmi som takmer prišla o syna, som rozvedená, ale žijem vo vzťahu, som „zlatá“, mám psa... Môj život je natoľko pestrý, že sa na mnoho vecí dokážem pozerať z rôznych uhlov. Ale tiež si viem ponadávať, rozčúliť sa... Nie, nie som stelesnená dokonalosť, nie som svätá a nebudem Vás presviedčať, že áno.
K napísaniu tohto článku ma doviedlo to, že ľudia silou-mocou presadzujú svoj názor. Akoby zabúdali na svet okolo. Akoby zabúdali, že existujú iné skupiny ľudí, ako sú oni sami. Načo máme riešiť bezbariérovosť? Veď „postihnutí“ nech sedia doma na riti. Tie „lúky“ sú také nádherné, burina je dielo Božie, tak ju nechajme rásť. Nekosme, nedebarierizujme, neočkujme.... My máme svoj správny názor a ostatní sú hlupáci.
Môj otec je v očiach mnohých vysoko postavený človek. Možno aj vy ste ho už stretli. A aký je v mojich očiach? Je milý, skromný, nenápadný. A naučil ma, že ak chcem s vlkmi žiť, musím s nimi vyť. Nie falošne zavýjať. Vyť. Ako rovný človek, za cenu kompromisov, ústupkov, za cenu hanobenia... Nikdy nebudú spokojní všetci. Ale ja spokojná som. Viem sa samej sebe pozrieť do očí a povedať: Robím veci najlepšie, ako v danej situácii viem.
Neberiem ohľad iba na seba, žijem s človekom, ktorí mnoho vecí vidí odlišne ako ja, obklopujem sa rôznymi ľuďmi, pretože nechcem presadzovať len jeden názor.
Rozviedla som sa aj preto, že po mojej „nehode“ som ostala na vozíku a môj exmanžel sa odmietal presťahovať z bytu v bytovke bez výťahu. Bezcharakterné hovado? Nemyslím. Vďaka nemu som sa po tých schodoch naučila chodiť. Ale aj napriek tomu sa silno zasadzujem o bezbariérovosť. Ako partnerka človeka, ktorý sa na nohy nepostaví, ako matka, ktorá kočík s dieťaťom nosila na úrady po schodoch... Vidím aj počujem. A tak to má byť ;)
