Všetko na to, aby som bola šťastná a vďačná. Jasne, mohlo by byť veľa vecí inak. Veru, mohlo. Rovnako, akoby som mohla pobehovať a skákať vedno so svojimi deťmi, rovnako vzdialená je aj predstava, že mi na hrob pokladajú kvety a zapaľujú sviečky. Som veľmi, preveľmi vďačná aj za poznámku typu: "Ale veď ona je na vozíku!"
Tak som.
Viete, tento článok vo mne zrel veľmi dlho. Stále mu chýbala duša a ďakujem, že tú som dnes v noci objavila.
Prirovnám nás k puzzle mojich detí - snehulienka, princ, trpaslíci, zámok, les, zvieratká,... Každý dielik je úplne odlišný, okej, tvar je cca podobný. A teraz si predstavte, že ten dielik, čo je v rohu, áno ten, čo má o výbežok a priehlbinku menej, povie: "Tak a dosť, mňa už nebaví, že mi niečo chýba, že som iný ako väčšina!" A čo mu chýba, mu zázrakom dorastie. Len si to predstavte... Celkom zaujímavá predstava.
A odrazu dielik, na ktorom je namaľované okno paláca povie: "Kašlem na to!" Vezme štetec a premaľuje sa na tvár priceznej. A odrazu je v skladačke niečo navyše. Nemôžeme nájsť okná zámku, zato princezná má dve hlavy.
Viete, čo Vám tým chcem povedať? Byť vďačný neznamená, že po ničom netúžim, o ničom nesnívam, byť vďačný znamená vážiť si to, čo mám.
Ja som nebola vždy vďačná. Ani trpezlivá. Ani chápajúca. Dnes, keď sa niekoľký krát poďakujem, dotyčný na mňa z času na čas nechápavo vypleští oči. Možno si myslí, že vyznávam nejaké nové náboženstvo, možno ma považuje za príslušnika nejakej sekty. Neviem. Je to jedno. V mene lásky nezáleží na tom, že niekto po vás hádže hnilé rajčiaky,že niekto sa Vás pokúsil zabiť, že niekto Vás týra...
Aj ja som mala chvíle, kedy som bola nešťastná. Nerozumela som ničomu, vonkoncom nie môjmu manželovi. Ale od chvíle, kedy viem, že moje telo by najradšej zdupkalo, ale moja duša túto skúsenosť potrebuje, je mi ľahšie. Možno sa ľahšie prenesiem cez výčitky, cez to, že ho donepríčetna vytáča môj mámvpičistický pokoj. Mám ho rada takého, akým je. Som trávou, on je princovým koňom. V mojom ponímaní je to okej. Nevyčíta mi, že sa kamarátim s inými steblami trávy, odo mňa by zas bolo nezmyselné vyrábať scény len preto, že sa baví s inými kobylami a koňmi v stajni. Nevravím, že sa človek má nechať otĺkať. Koniec koncov, každý má právo voľby, každý má právo cítiť a má právo byť šťastný. Áno, byť šťastný, je naše základné právo, hoci nie je zakotvené v žiadnej ústave a nikoho ani nemôžte obviniť, že vy predsa šťastný nie ste.
Ďakujem aj za skúšku, ktorú som pred časom... v mojom ponímaní, nezvládla. Zabudla som na všetko, čo učím svoje deti, že nemajú veriť všetkému, čo ľudia povedia, že často saiba boja toho, čo nepoznajú a tak sa z odlišnej starenky, ktorá zúfalo túži po prijatí, stane ježibaba. Nuž, takto to chodí. A ja som bola tak šialene sebavedomá, že sa Vesmír rozhodol ma preskúšať. Zoslal mi ľudí, ktorým som uverila, zaplietla som sa do nastražených sietí a keď mi povedali niečo, čo bolo len a len ich domienkou (prípadne domienkou ich okolia), uverila som, že je to tak. Že je to všeobecná pravda. V ten moment som zabudla na štyri dohody, na sokratove sitá, a čo ma trápi najviac - na svoje srdce. Na jeho tichý hlások. Bezdôvodne som zaútočila na človeka, ktorého som nepoznala a pripravila som sa aj o možnosť spoznať ho. Denne sa jeho duši niekoľkokrát ospravedlním, pochopila som, že sama seba som chytila do pacse, keď som začala vysvetľovať. Komu? Sebe? Iní o to nestoja, oni majú predsa svoj názor.
Ale nenechávam sudcu vo mne sa donekočna čvachtať v močiari vynesených rozsudkov. Nenechávam obeť vo mne, utápať sa v ňom. Postavila som sa zoči voči sebe i Bohu - ak môžeš, prosím, odpusť mi. Tisickrát nemo vyslovená veta, ktorá ostáva bez odpovede. Raz, keď som uslzená ležala na posteli a pýtala som si odpoveď, bolo ňou čosi, čo som nečakala. "Srdiečko, Láska nepotrebuje slová, pretože ona je ticho."
Odvtedy viac počúvam svoje srdce. Jasne, rozbité auto to neopraví, ani neuprace byt, nevyloží sušičku, ani nepovysáva. Ale už viem, že som v danej chvíli konala nalepšie, ako som vedela, teda akokoľvek sa na mňa okolie bude hnevať a hromžiť, sama pred seba predstúpim čistou.
"Ha,ha, no len sa správaj podľa seba! Ale čo Tvoje okolie?" Niekoľko posledných dní ma naučilo, že ak človeku neviem pomôcť, aspoň mu neubližujem. Že som tichý blázon? A ak začnem vysvetľovať, zmení sa Váš názor, Vaše presvedčenie?
Ak ma niekto považuje za človeka, ktorý sa nepošmykne, nezakopne, je večne usmiaty, pokojný, dúfam, že pochopil... Nie som bezchybná, iba dokonalá. Taká dokonalá, ako puzzle s oknami na veži.
Dnes sa ma sused spýtal: "Ako sa máte?" "Dobre, ďakujem," odvetila som. Po chvíľke sa otočil. Možno si povedal: "Ako sa už len hentá môže mať dobre, keď ledva chodí." A možno nie. Sama sebe som si položila otázku, aký zmysel má pýtať sa ľudí, ako sa majú, keď na slovko "Dobre" nevieme / nechceme nadviazať. Možno ak by som povedala "zle", rozprávame sa ešte desať minút.
Nie som pozlátkom, ktoré sa na Vás usmieva z obálky časopisu. Naše telo, to je iba akýsi obal na dušu. A áno, aj ten, čo meria meter tridsť päť v dospelom veku, je nádherný. Stačí strhnúť pozlátko.
