Bolo slnečné jesenné predpoludnie a my sme sa ocitli v mestečku, či usudzujúc podľa názvu, v dedinke kúsok za Viedňou. Nie, nediali sa tu zázraky na počkanie ani nemožné do troch dní. No nech som doteraz zažila všeličo, bol to iba slabý odvar toho, čo ma čakalo.
Nikdy som sa netajila tým, že denne dokážem odbehnúť 10 km, či z času na čas i dvojnásobok. Trénigový program, ktorý sa mi zdal plánom na moju fyzickú likvidáciu bol vlastne príjemné spestrenie dňa. A ja som po x-tý krát musela zabojovať a so zaťatými slovami prekonať hranicu štátu „Nejde to“.
Nechcem písať, čo všetko mi počas dvoch hodín v spoločnosti nemilosrdného fyzioterapeuta bežalo hlavou. Predo mnou sa jasne týčil môj cieľ – opäť behať. Nie niekedy, ale v termíne, o ktorom vie nejeden môj veľmi dobrý kamarát. Dala som sľub. Tak teraz musím makať.
Princíp „malý dvor a veľký bič“ mi vyhovuje, i keď chvíľami som mala pocit, že dvor sa scvrkáva a bič neuveriteľným spôsobom rastie. Môžem však skonštatovať, že celé moje trápenie stálo za to. A to sme len na začiatku.
V dnešný deň, keď som pochybovala o tom, že k autu odídem po svojich, to vraj bola iba taká ľahká rozcvička. Nechcem ani myslieť na to, ako vyzerá normálne cvičenie. J No čo, zatnem zuby a ideme...
Nie, nechcem nikoho odradiť, myslím si, že opäť mám to šťastie, kedy fyzioterapeut vyznáva rovnaké hodnoty ako ja. Myslím, že je prísny na každého, a už podvečer sa na rozhraní môjho bdenia a polospánku stalo niečo, čo mnohí považujú za malichernosť, nie však ľudia, ktorí prislúchajú k našej rodine či si prešli niečim obdobným ako ja. „Dada zohla nohu,“ zaznelo z úst môjho manžela. Niekoľkokrát som to musela zopakovať. Samozrejme, za každým to bolo ťažšie a ťažšie, keďže o vytrvalosti môjho svalu nemôže byť ani reč.
A tiež som si dnes naplno uvedomila jednu vec. Nejeden pohyb je súhrou rôznych svalov a keďže ľavú ruku i nohu som mala odizolovanú, popri tom ako som cvičila slabšími končatinami, v ortéze, ktorá zabraňovala pohybu ľavej ruky ma neskutočne bolela protiľahlá strana lakťa. Keď som cvičila pravou nohou, už ma bolela i pravá ruka. Prečo? Asi som ju zvyknutá zapájať a tu som ich obe mohla maximálne napínať. J
Aj keď som neraz mala slzy na krajíčku, viem, že si to v najskoršom možnom termíne chcem zopakovať. Pretože bez práce nie sú koláče. Alebo v mojom prípade – čo si neodmakáš, to nemáš. J
