Dnes ráno ma úprimne pobavil rozhovor s človekom, ktorý bol kedysi mojim najlepším kamarátom.
Mám sa zobudiť. Preplo mi. Šibe mi.
Vôbec sa nečudujem, že ma takýto pohľad. Vôbec...
Mám kamaráta. Opustila ho žena aj s malou dcérkou. Neviem, aký bol vtedy, to som ešte bola malá dievčatko, nepoznala som ho. On ju časom začal obdivovať, že našla tú silu. Dostal riadnu cez papuľu. Jasne, ľutoval sa, ktorý majoritný človek sa neľutuje? Spoznal RUŠku. Oslobodil sa. Pochopil súvislosti. Začal sa na svet usmievať. A podľa jeho kamarátov začal fetovať. :)
Preto sa vôbec nečudujem, ak mi niekto povie, že sa mám zobudiť. On nechápe, nemôže pochopiť, že my sme sa zobudili už dávno a že to práve on, kto spí. Nevidí, nepočuje... Nechce.
Ani ja som nechcela.
"Ale to nie je fér, čo sa mi stalo," povedala som raz spomínanému kamarátovi. S úsmevom na mňa pozrel: "Ale to si si vybrala." Najradšej by som mu bola jednu vypálila.
Postupom času som sa naučila prijímať nové kompetencie. A z nich prameniacu zodpovednosť. Pochopila som, že zodpovedáme za svoj život, že Príroda (Vesmír, Boh,...) je ďaleko inteligentnejší ako my. Aj keď niekedy máme skôr opačný pocit...
Viem, že tento článok u majority nezožne úspech. Viem, že sa dotýkam citlivých miest. Viem, že mnohí ma zasypú výčitkami. Je to v poriadku.
Vybrala som si cestu. V očiach mnohých až príliš ťažkú.
No každý kríž je iba tak veľký ako unesieme. Dakedy premýšľam, akou silou mnohí z nás disponujú. Hoci o tom ani nevedia. Raz to možno pochopia. V tej dobe už snáď bude aj majorita minoritou - blázni normálnymi a "normálni" bláznami.
