Dnes som si prečítala príbeh, na ktorého pravdivosti vôbec nezáleží. Iba poukazuje na problém, ktorý tu je. A pred ktorým si mnohí zakrývame oči.
Naučila som sa niesť zodpovednosť za svoj život - čo urobím, to je spravené, ale nie je to tak dávno, čo som bola úplne odkázaná na pomoc iných. Bezbrannosť a nemohúcnosť, inak to ani nazvať neviem. Dodnes si s mnohými vecami neporadím, ale veľmi často mávnem rukou.
Spomínaný list ma prinútil premýšľať. Nie, nie som rasista, ani nič podobné, iba pri kôpke nezaplatených šekov do školy a škôlky konštatujem, že som sa, hold, narodila s nesprávnou farbou pleti.
Jasné, poberáme prídavky na deti. Včera som zistila, že je to niečo cez 20 eur na jedno dieťa. Mám dve.
Minulý týždeň som dcérke bola kúpiť topánky. Na to, aby chodila v kvalitných topánkach, si potrpím. Našťastie, môžme si to dovoliť. Lenže tie topánky, ktoré jej budú dobré asi pol roka, stáli 27,50. Ďaleko viac ako dostanem príspevok na jej výchovu od štátu. Nevadí.
Papučky stáli 9 eur, tie som musela kúpiť jej aj synovi, keďže detská noha rastie oveľa rýchlejším tempom.
Kde sú prídavky na deti? V obuve? A čo kôpka šekov na mojom stole? Viac ako sto eur. Som nesmierne rada, že ich môžem zaplatiť. Len nerozumiem ako je možné, že v tomto štáte existuje skupina ľudí, ktorí takéto veci neriešia.
V štáte, ktorého čelných predstaviteľov máme možnosť vidieť ako sa v róbach za tisícky eur pretŕčajú na plese v opere. To je jeden extrém. Ten druhý som si prečítala dnes. Babička, ktorá pre túto spoločnosť pracovala celý život, jej deti prispievajú odvodmi do štátneho rozpočtu, s plačom odíde z lekárne, pretože lieky, ktoré mala na recepte si nemôže dovoliť. Nejde o horibilnú sumu, ale o 12,60, nad ktorými sa mnoho z nás ani nezamyslí. A z billboardov sa zatiaľ na nás naďalej šklebia ľudia, ktorí sú fiktívnym prísľubom lepšej budúcnosti.
Čo ak by bolo o billboard menej? Alebo o dva? A tieto peniaze by boli k dispozícii tým, čo to najviac potrebujú.
Sama som invalidná dôchodkyňa. Prešla so msi všetkým, od ležiaceho pacienta, cez človeka odkázaného na invalidný vozík až po človeka chodiaceho o palici.
V počiatkoch, keď ešte nik netušil, ako to so mnou bude ďalej, sa pri mne rodina v nemocnici striedala. Tým, že som bola úplne nehybná, inkotinentná, ani inú možnosť nemali. Pretože iba prístupom zdravotníckeho personálu by som dnes tieto riadky nepísala. Ale to je zas iná téma...
Tí ľudia si brali v práci dovolenky, odmietali zákazky, ktoré sa im núkali. Dobrovoľne prichádzali o zisk. Za celý čas nedostali od tohto štátu ani euro, či nejakú úľavu na dani, prípadne boli nejak inak zvýhodnení. Načo? Štát svoje dostal, opäť niekto mohol získať štátnu zákazku za niekoľko miliónov, a viac ich netrápilo. Čo tam po jednom ľudskom osude? Čo tam po dvoch ľudských osudoch? Sústreďme sa, veď na billboardoch musíme pôsobiť presvedčivo!
Je mi ľúto, že sa zabúda na to, že či už politici alebo úradníci, sú platení z našich odvodov, daní... Mali by teda hrať za nás a nie proti nám, ako je to často zvykom.
Ten papier... Jasne, mnoho ľudí sa v dnešnej elektronickej dobe bude vláčiť po úradoch, aby získali potrebné dokumenty. Pretože pani v kancelárii to nemá v náplni práce. To by bolo strašné, zdvihnúť telefón a povedať: "Ahoj, Božka, pošli mi meilom to a to." Desať sekúnd? Pol minúty? Tak veľaaaaa...
Ten človek má na to predsa celý deň. Nevadí, že je na vozíku a na množstvo úradov sa ani nedostane. Veď on to vyrieši!
Premýšľam, že celú túto stupiditu odbojkotujem a napíšem im k tomu svoj názor. Je mi jasné, že potom mi daný príspevok nepriznajú, ale predstavme si, že by rovnako konali všetci poberateli onoho príspevku...
Ja viem, že sama som iba kvapka v mori, lenže vychádzam z tvrdenia, že oceán je tvorený len a len tými kvapkami.
Ja som prebudená, a vy?
