Som obyčajná žena. Nepovažujem sa za nič viac, ani menej ako ostatní. No predsa som pre niektorých ako „chodiaci zázrak“. Podľa prognóz som už mala byť na onom svete. Vraj je tam fakt pekne. No ja som tu. A myslím, že tu je tiež pekne.
Asi pre týždňom som sa zapojila do súťaže. Na podnet kamarátky. A za cenu „divokej karty“. Výsledok nie je podstatný, podstatné je množstvo ľudí, ktorí mi vyjadrili podporu. A ani ich, rovnako ako svojich blízkych, nechcem sklamať. Hoci sa nepoznáme. Hoci môj príbeh bol len zlomok z ich života. Dávno zabudnutý.
No sú aj ľudia, ktorí mi napriek tomu, že veci sa majú tak, ako sa majú, veria. A tí si skutočne zaslúžia to, aby jedného dňa i mierne uletenému dievčaťu, či už žene, mohli dvihnúť ruku nad hlavu. Viem, že vo chvíli, kedy to budú môcť urobiť, budem zasa o hodný kus ďalej. Možno, že v maratóne života sa to dá prirovnať priblíženiu sa k cieľovej rovinke.
Viem však, že ma čaká ešte veľa práce. Tvrdej práce. No ja sa nevzdám. Pretože som bežec. A pretože som silná.
Som rada, že moje telo mi zúročilo hodiny strávené v posilovni, či pri behu. Áno, začínala som z mínus dvanástky. A teraz... Niekto by sa s daným stavom možno uspokojil. No v mojom prípade je to ťažšie.
Viem, kým som bola. Viem, aká som bola. A nedá sa povedať, že by som oplývala skromnosťou.
Áno, som neskromná, slovo skromnosť však nemá nič spoločné so slovom pokora. Táto choroba ma jej naučila. A naučila ma tiež prijať pomoc tých, ktorí mi pomocnú ruku podávajú. Hoci to chvíľu trvalo...
Pamätám si príbeh o strome. Jeden sa vetru vzpieral, až kým ho vietor nezlomil. A druhý, ten sa ohol. No ostal nepoškodený.
Ohýbam sa teda, viac než by som bola čakala. No viem, že po každej búrke výjde slnko. A prajem si, aby jeho jas zalial životy čo najväčšieho počtu z Vás.
