Dodnes si pamätám, ako chutili slzy, ktoré mi stekali po tvári, keď môj manžel odkladal maliarsky stojan pod posteľ. V tej dobe som ľavou rukou už dokázala pohnúť, a pravou ešte nie. No ten pohľad, ktorý si asi navždy budem pamätať ma utvrdili v jednom – maľovať budem. Ešte neviem ako, ale budem! Na ničom mi tak nezáležalo...
Po istom čase mi kamarát, tiež na vozíku, na moje sťažovanie sa, že nemôžem maľovať povedal – máš nohu, ruku, ústa. Tak maľuj. A tak sa stojan opäť ocitol v obývačke. Plátno za plátnom zdobili nemotorné ťahy ľavej ruky. Bolo to ťažšie, než by ste sa nazdávali, za jedno som praváčka, za druhé – držať ruku vo vzduchu vôbec nebola zábava. A stáť pri stojane? Ani nápad! Sústrediť sa na udržanie chabej rovnováhy a zároveň maľovať? To zrejme nepôjde.
Bojovala som s priečkou na stojane, nevedela som cez ňu dostať kolesá invalidného vozíka. Tie predné. A tak som ostávala príliš ďaleko.
Všetko sa zmenilo, keď invalidný vozík nahradilo chodítko. Aspoň doma. Jednoducho som si sadla na kolieskovú stoličku a okolo radiátora som sa pritiahla ku stojanu. Jasne, že radiátor hýril všetkými farbami. Po čase som zistila, že ho zvrchu stačí oblepiť maliarskou páskou. J
Veľa vecí sa zmenilo. Ak som dovtedy dokázala maľovať kedykoľvek a zminimalizovať technologické prestávky, dnes si musím maľovanie starostlivo naplánovať. Nevadí.
Môj vnútorný pohľad sa trošku zmenil. Kamarátka pri jednom pohľade na obraz spred onej udalosti onemela od úžasu a povedala: „Ale to si predsa nemohla maľovať Ty.“ Mohla.
A aj napriek tomu, že na začiatku to vyzeralo úplne inak, sa dnes venujem svojej vášni. Dobre viem, že moje obrazy nie sú technicky dokonalé, ale z každého jedného vraj cítiť radosť zo života a lásku.
To ja už posúdiť neviem. Vždy však budem vravieť, že maľovať môže naozaj každý. Nikdy nie je neskoro. A žiadna prekážka nie je dosť veľká, ak človek miluje...
