Na miesto, ktoré vzbudzuje obdiv, ale iba málokto by tu chcel žiť. Ja som to po preplakaných večeroch prijala. Zanechala som rodinu, deti, zo skrine som si zobrala pár vecí, tých ktoré nevyhnutne potrebujem na prežitie.
Ľudia, ktorí tu žijú, boli pre mňa pri pohľade zvonku, mierne povedané – čudáci.
Nechápala som ako niekto môže nosiť tričko za pár eur a chodiť s foťákom za niekoľko tisíc. Nechápala som, ako môžu žiť. A byť šťastní...
Včera večer som sa zastavila za svojimi priateľmi. Aspoň od nich prúdili pozitívne reakcie. Totižto, prostredie, v ktorom žijem, vzbudzuje pri mojom zdravotnom stave minimálne zdesenie. Aj ja som bola zdesená...
Teraz som jedna z nich, aklimatizovala som sa pomerne rýchlo.
Keď som sa pýtala, či si mám priniesť fén na vlasy a žehličku, odpoveďou mi bol záchvat smiechu. Teraz sa pýtam – načo by mi tu vlastne boli?
Odišli sme od systému, od toho, kde nás vychovávajú niekoľko desiatok rokov. Zanechala som všetko. Dnes som pri pohľade na kôpku vecí na oblečenie skonštatovala, že už si viem predstaviť ľudí, ktorých zasiahne povodeň alebo jednoducho vyhoria. Pričom ja som po materiálnej stránke oveľa bohatšia. A po tej duchovnej?
Keď som dorazila, spýtala som sa, koľko je hodín. „Tu neexistuje niečo ako čas.“ Zvykla som si. Pri pohľade z okna poviem: „Vstávaj, Slnko je už vysoko!“ „Je asi osem hodín,“ dostane sa mi odpovede.
V systémovom svete ma veľmi vytáčala nedochvíľnosť. Každá chvíľočka bola naplánovaná. Zrazu čas stratil význam. Žijeme tu a teraz. A nie sme Azkéti.
Sme všetci úplne normálni ľudia, presne takých, na akých ráno hľadíte do zrkadla. Iba sa v nás niečo pohlo... V niekom dobrovoľne, v niekom nasilu.
Užívame si každý jedeň deň, s vedomím, že môže byť ten posledný.
Áno, hmota vo svojej prapodstate pre nás stratila zmysel. To však neznamená, že sa z nás stali Azkéti. Aj my máme drahé autá, ibaže už na nich nelipneme.
Pochopila som to včera, keď som sa takmer zrútila zo svahu. Šéf komunity zachraňoval situáciu. A ja som zatiaľ vzlykala, že sa bojím. Zrazu som sa nebála o svoje pártýždňové auto, ale o neho.
Nabudúce, keď budete hľadiet do zrkadla, urobte ten krok a pozrite až za odraz v ňom. Je veľmi možné, že už onedlho sa tu stretneme...
Namaste!
