Prišla za mnou dávna priateľka. Pomoc? Samozrejmá.
Moje súčasné kamarátky nerátam. "Musím ísť rýchlo nakúpiť." Napriek tomu mám čas odprevadiť Ťa k autu a otvoriť Ti bránu.
"Tu máte košík bez mince, ten môžete nechať pri aute," povie staršia pani, keď sa snažím sama sebe dokázať, že dám obchod po svojich.
Pri ďalšom obchode si od únavy vyťahujem z kufra auta vozík. Jeden človek, dvaja, ..., päť... Majú oči. Ale nevidia. Nechcú. A mne to nevadí. S úsmevom vyrážam na potulky.
Pri pokladni dávam veci do tašky. Pán za mnou sa ponúkne, že mi ju podrží, ja nech nakladám. Ďakujem!
Nákup dám do auta a teraz naložiť vozík. Áno, zvládam to, hoci s modrinovými kolenami. Len tak zo zábavy to odporúčam skúsiť každému zdravému. Sadnúť si na okraj kufra a naložiť tam invalidný vozík...
Kufor je otvorený, ja usadená, trápim sa s nakladaním vozíka. "Pomôžem Vám?" spýta sa okoloidúci starší pán. Nie je to tak dávno, čo by som pokrútila hlavou. Ja sama, ja sama! Dnes som už niekde inde. Aj vďaka neľahkému výcviku. "Veľmi pekne ďakujem,"poviem, keď zatvára kufor s vozíkom. Som presvedčená, že ten pocit ho bude hriať nielen dnes...
Po schodoch vlečiem nákupné tašky. Pribehne dievča, ktoré má namierené ktoviekam. "Pomôžem Vám?" "Áno, ďakujem," poviem a podávam jej kľúče. To stvorenie strávilo asi polminúty tým, že mi pomohlo. A ušetrilo mi tak asi desaťminútovú drinu.
Ktovie ako sa cíti?
Pochopila som, že prijímaním pomoci dávam šancu ľuďom byť lepšími.
Dva dni som hromžila na človeka, ktorý mi zablokoval výjazd autom. Paradoxne, bol to on, kto mi najčastejšie podal pomocnú ruku, keď som ju potrebovala. Ale to som nevedela. Hnevalo ma len, že neviem ísť do mesta a kúpiť synovi model Ferarri do jeho zbierky.
Aj ja sa učím. Všetci sa učíme. A som vďačná za to, že prinavraciam ľuďom ten dávno zabudnutý pocit - môcť niekomu pomôcť.
