Ako neraz, i teraz som prešla cez cestu. Som vodič, takže dobre viem, ako sa na vozovke správať. Všetko bolo v poriadku. Pár metrov od prechodu sedel na lavičke starší pán. "Slečna, kde máte doprovod?," spýtal sa. "Nemám," odvetila som. Na vozíku som v bezpečí, takže osobného asistenta využívam na iné veci. "Ale to musíte mať!" povedal. Pokrútila som hlavou a s úsmevom som sa pobrala ďalej. Tak toto drieme v niektorých ľuďoch. Je na vozíku, tým pádom nie je človek.
S kamarátom sme sa popoludní na tom zabávali. V čom tí ľudia žijú? V predsudkoch? V obmedzeniach?
Dávno je preč doba, kedy ľudia s postihnutím boli pozatváraní v ústavoch. Nikdy som nepatrila k domasedom. A stalo sa, čo sa stalo. Preto nemám vychádzať na ulicu? Preto sa mám vzdať aktívneho života? Tak to ani nápad!
Viem, že nezvládam ani zďaleka to, čo doteraz. Očami hľadám cestu, kadiaľ pôjdem o niekoľko minút. Chodníky v našom meste sú v katastrofálnom stave, ale to asi všade. Ešte aj dnes sa pousmejem, ako sa chodník rozdvojoval, no na oboch výjazdoch bola neprekonateľná prekážka. Kamarát ma naučil, že teraz budem musieť rozum používať oveľa viac, ako kedy predtým. Tak som chvíľu dumala a potom som si našla cestu - po tráve. :)
Hlboko sa skláňam pred všetkými ľuďmi, ktorí sú schopní vystúpiť s auta a pomôcť mi na chodník, s ktorého obrubníkom zápasím. Je krásne, keď v obchode vybehne pokladníčka z pokladne, len aby sa spýtala ako sa mám a prehodila so mnou pár slov.
Ľudia začínajú byť oveľa ľudskejší, len prosím, myslite aj na nás. Aj my sme ľudia, veľmi často s titulmi pred menom aj za menom, nie sme nejakí vyvrheli, iba sme raz pochybili a následky si nesieme po zbytok života. A často sme ani nepochybili my...
Komukoľvek z nás sa to môže stať. Ktokoľvek z nás sa z minúty na minútu môže ocitnúť na invalidnom vozíku. Stačí, že Vám niekto nedá prednosť v jazde...
Neodsudzujte nás, ale berte nás takých akí sme. Tiež chceme žiť, zabávať sa, pracovať.
Prosím, myslite na nás, akoby ste boli jedným z nás.
