Nikdy by ma nebolo napadlo, že práve ja budem jedna z "vyvolených." Žila som takmer normálnym životom takmer normálnej ženy. Okej, zisťujem, že zas až také normálne to nebolo.
Nikdy nezabudnem na prekvapený výzor istej úradníčky, keď som na otázku, či pozerám telku odpovedala, že nie a ani som to nikdy nerobila. Radšej maľujem. "Vy maľujete?" "Jasne." Pre bežného človeka možno nepochopiteľné. Pre nás, čo sme niečim podobným prešli, realita. Okrem toho, že je to spôsob mojej sebarealizácie, nesmieme zabúdať ešte na jedno- je to aj súčasť terapie. Podľa všetkého by som dnes nebola tam, kde by som.
Bolo by také pohodlné ľahnúť si na gauč, pred spomínanú telku a proste sa ľutovať. A nechať sa ľutovať. No ľútosť ešte nikomu nepomohla.
Za jedinú noc sa mi zmenil život. Nejaký čas akoby bol ktosi vymazal zo servera. Keď som pomaly prichádzala k sebe, zistila som, že nehýbem ničím, čím sa hýbať dá. Rukami, nohami, hlavou... Iba očami. Tie boli nadlho jediným dorozumievacím prostriedkom. Ako bonus som si vyslúžila poruchu rovnováhy a reči. Šport, ktorému som sa predtým venovala, ostal navždy iba spomienkam. Aj keď verím, že raz sa aj k nemu vrátim. Nie zajtra. Nie o týždeň, ani o mesiac. Ostaňme pri slovíčku RAZ. No ako povedal Abraham Lincoln "vždy si pamätajte, že vlastné odhodlanie uspieť je dôležitejšie ako všetko ostatné."
Ja a moja rodina, hŕstka blízkych a priateľov, by sme o tom vedeli rozprávať. Tým chcem všetkým povedať, aby takpovediac "nehádzali flintu do žita". Slovami Dana Browna - "Všetko je možné. Nemožné trvá len o niečo dlhšie."
Poviete si: "A? Veď mozgovú príhodu má dnes kde kto." Má. Nie však tohto typu. Ako mi bolo vysvetlené, ak ju dostane 100 ľudí, 90 ihneď zomrie. 9 prežije svoj život tak, že nehybne čumí do stropu. A ten jeden... To som ja. A myslím, že som životu a svetu za toto privilégium veľa dlžná.
Jasné, v dobe,ktorú si ja nepamätám, predpovedali aj môjmu manželovi a rodine, moju smrť. Potom ich pripravovali na to, že do konca života skutočne zo mňa nič nebude. A ja som nesmierne vďačná, že sa tak škaredo štatisticky mýlili.
Moje postihnutie je úradmi hodnotené na 70-75%. S radosťou im ich dám. Pravdepodobne som porovnávaná skutočne s niekym, kto celé dni presedí pred televíziou či počítačom. Je však hŕstka tých, ktorí vedia, kým som kedysi bola. A že môj život bol, jemne povedané, trochu iný než je bežné.
Týmto sa nechcem vychvaľovať. Ani v podstate nemám čím. Chcem len však vliať nádej do života tým, ktorí ju už nemajú alebo ju strácajú. Keď som to dokázala ja, dokážete to aj Vy! Niekedy stačí len chcieť. Pretože, ak si niečo dokážete predstaviť, dokážete to aj urobiť. ;)
