„Fakt nechceš kávu?“ spýtal sa ma kamarát zívajúc. Usmiala som sa. "Ja mám niečo lepšie."
Kým všetci, čo boli so mnou, ešte spali, a potom ospalo popíjali svoju šálku kávy, ja som bola oblečená, umytá, naraňajkovaná, mala som odcvičené a potichu som sedela v kuchyni a vybavovala mejly, rôzne správy. Bolo sedem hodín. A ja som mala dobrý pocit a s radosťou som sa rozprávala s postarším manželským párom, či pomáhala mojim súputníkom pri príprave spomínanej rannej šálky kávy. „To ako môžeš?“ „Naučím Ťa,“ odvetila som...
Vôbec sa netajím tým, že moje telo nedokáže to, čo telo hocikoho z ulice. Okej, tak neviem chodiť. Zato si jednou rukou nakladám do kufra auta vozík. Áno, šoférujem a nemám ani prerobené auto.
Všetko sa dá, keď sa chce. A vždy, v každej situácii má človek možnosť voľby. Ja som zvoli typ bez zbytočnej sebaľútosti, tú, ktorá je azda v niečom náročnejšia, no o to krajšia a vzrušujúcejšia.
Späť k šálke...
Cvičím, deň, čo deň, ráno, čo ráno. Pre bežného „zdravého“ človeka nič výnimočné. Začínala som tak, že som ruku dokázala zodvihnúť na úroveň očí, tak, že som sa do mnohých polôh nevedela dostať, tak, že som padala a znovu vstávala, tak, že som plakala od bolesti,... Nevedela som sama stáť. Dnes, keď sa zabudnem, sama kúsok aj prejdem. Nie, mojim problémom nie je telo – mám dve silné nohy, ktoré akosi nekorešpondujú s obrazom človeka na vozíku, obmedzuje ma moja hlava. A možno ma iba brzdí moja vlastná rýchlosť.
Sama na sebe som si overila, že ak si ráno zacvičím, cítim sa lepšie, stihnem viac vecí, pracujem efektívnejšie. Silnejšia imunita je iba bonus. Áno, občas sa niečo prihodí a ja skončím v rukách lekárov, no poznám pozadie a nechce sa mi ho vysvetľovať.
Jeden čas som si myslela, že to dokážem oklamať, že nebudem cvičiť a basta. Oklamala som – samu seba. Ak sa teraz stretnem s uštipačnou poznámkou tipu „Už zasa cvičí.“, iba sa pousmejem. Cvičím, aby som dokázala stáť. A robiť to, čo robím...
Pamätám sa na jeden zúfalo naprataný deň. Popoludní som s plačom a brutálne napuchnutým členkom sedela v kúpeľni. Samozrejme, v ten deň som cvičenie odsunula na vedľajšiu koľaj. Napokon som vstala a pustila som sa do cvičenia. Po hodine mi dcérka vraví – mami, ale Ty už nemáš opuchnutú nohu. Neprekvapilo ma to.
Cvičievam totiž svalovo-šľachový čchi kung. Bežne fungujúcemu človeku zaberie precvičenie celého súboru cvikov, ktoré harmonizujú meridiány tela, pol hodinku. Mne to trvá dlhšie. Ale o to viac si užívam pocit, že to robiť viem.
Môj opuchnutý členok je záležitosťou zle prúdiacich tekutín v tele, konkrétne lymfy. Povedali mi to už viacerí – lekári, fyzioterapeuti, maséri...
Keď ma minulý týždeň videli zamestnanci oddelenia, kde som strávila dva mesiace, lapali po dychu. Že žiarim? Že som krásna samostatná bytosť? Že ten vozík je iba módnym doplnkom, ako ho so smiechom nazývam? Ale veď, má na to každý.
Aj ja som hľadala spásu vonku. Kŕčovito som sa držala predstavy, že opäť chodím, behám, plávam, lyžujem, hrám tenis, bicyklujem sa... som šťastná. Až som zabudla na to, že jediný čas, kedy viem byť naozaj šťastná, je teraz. Bez ohľadu na okolnosti.
Plná vďačnosti ráno vstanem, plná lásky a svetla kráčam každým jedným dňom. Opojená mojou šálkou kávy.
Ak by som začala vravieť o skolióze, zrotovanej panve, nerovnováhe, o všeličom možnom, vieme sa rozprávať niekoľko hodín. Nie, nepomohol mi korzet, nikdy v živote kompenzácia problém nevyrieši.
Veľmi často vravím: „Pomôž si človeče, aj Pánboh Ti pomôže.“ Verte, že mne tá možno hodinka denne stojí za to, že som vitálna, svieža, usmiata, že i keď životom jazdím, robím to s radosťou.
„Krása človeka pramení z jeho vnútra.“ Mne už to nejeden človek potvrdil, takmer nevnímam, že bez svojho módneho doplnku neviem ísť ani do obchodu. Moje energetické dráhy sú v harmónii, naučila som sa vnímať svoj dych, tonus svalov, naučila som sa, že bez ohľadu na to, či dakto verí na gravitačný zákon, vždy padne na zem, nepoletí nahor. A tak je to so všetkým. Nemusíte veriť tomu, že polhodina koncentrovaného pohybu denne nahradí rituál budovaný mnoho rokov. Môžete ďalej sedieť nad šálkou kávy, zívať, a s nevôľou hľadieť na to, čo Vás v daný deň čaká.
Že robím skvelú vec, som zistila, keď ma s otvorenými ústami počúvali cudzí ľudia, je jedno, či trpeli celiakou, či trávili hodiny v posilňovni alebo pracovali s ľuďmi, akým som bola na začiatku aj aj. „Čo vám vravím, to aj žijem. Nekecám,“ povedala som. A čo bolo na tom začiatku? Kóma, ticho, život bez pohybu, či vyslovenej hlásky. Život bez toho, aby som vedela dačo také ako sa napiť, či najesť, ísť na toaletu... Áno, aj to som ja. A ďakujem, že som v stave, v akom som. I vďaka mojej šálke kávy.
