Žil raz jeden nevoľník. Je jedno, kedy a kde. Bol však podriadený svojmu pánovi.
Jedného dňa pracoval na poli a prišiel k nemu tulák. "Ahoj, čo robíš?" spýtal sa ho neznámy pocestný. Otrok mu všetko rozpovedal. Aký je pán prísny, ako od rána do večera drie a ako sníva o slobode. "Ale Ty môžeš byť sloboný," povedal mu pocestný. Otrok naňho pozrel štýlom: "Čo Ti šibe?"
"Naozaj môžeš. Áno, teraz nevieš ako, ale naozaj môžeš byť sloboný. Budeš musieť na seba vziať riziko, že možno nebudeš mať kde bývať, že možno nebudeš mať čo jesť, ale že budeš môcť robiť, čo chceš. Že budeš slobodný."
Toho dňa začal otrok premýšľať. Premýšľal o slobode. A o niekoľko rokov neskôr bolo otrokárstvo zakázané.
V súčastnosti sme vystavení oveľa väčšiemu riziku. Tiež sa hráme na otrokárov a otrokov. Len pravidlá hry sú pozmenené. A otrokmi sa stávame dobrovoľne.
Myslím, že Mark Dzirasa raz povedal, že za peniaze, ktoré nemáme, si kupujeme veci, ktoré nepotrebujeme, aby ním závideli ľudia, ktorých nemáme radi.
Prečo? Načo?
Dobrovoľne pcháme hlavu do oprát, ktoré nám nastavujú banky a kadejaké finančné skupiny.
Chceme krásny dom a na ten predsa potrebujeme hypotéku, veď ju má každý. Na to, aby sme zarobili na hypotéku, musíme chodiť do práce, odsunúť svoje "bezvýznamné" sny, a mať auto na leasing, aby sme sa do tej práce pohodlne dostali. Veď čas tlačí...
Teraz si perdstavme dobu, kde žiaden čas neexistuje. On je iba a len výmysel jediného človeka. A tak rozhneval Boha, či Bohov, že veľmi veľmi dlhý čas strávil osamelý v jaskyni, kde musel počúvať všetky náreky ľudí ohľadne času. Boli to tisícky hlasov, tisícky prosieb. Jeden chcel čas spomaliť, iný zrýchliť... Sedel tu, jeho žena i deti boli dávno mŕtvi. Ach, a on chcel tiež tak veľmi zomrieť. Lenže pykal za to, že nasledujúce tisícky rokov sa ľudia naháňali kvôli výmyslu "čas" namiesto toho, aby si vychutnali čaro prítomného okamihu. Tak je to aspoň v knihe Mitcha Alboma - Strážca času.
Od istého času nenosím hodinky. Hoci stáli mnoho eur, váľajú sa vybité na okne. Aká škoda!
"Škoda je len, keď koza skape", povedal mi s úsmevom jeden kamarát. A ja som si to akosi osvojila.
Mám to šťastie, že som mimo radu. Myslím, že sa nachádzam v situácii, ktorú ťažko berú aj tí najbližší. Som telesne postihnutá. Behom noci sa mi zmenil život. Od piky. Ale kto povedal, že mi táto situácia nevyhovuje? Ak sa v tom budeme dlhšie vŕtať, prídeme na to, že to nie je nič iné ako som niekedy chcela.
Mnoho vecí pre mňa stratilo význam. V mnohom som závislejšia od okolia. V mnohom slobodnejšia. Avšak, vždy je to len moja voľba, ako sa k danej situácii postavím.
Dnes už chápem, že toto všetko som si slobodne vybrala. Poviem Vám, vôbec to nebolo ľahké prijať. Áno, v nemocnici to riadne dokopali, bezmála ma pripravili o život. No čo ak to boli iba herci vo filme, ktorý som od začiatku režírovala iba ja?
Mohla by som celú zodpovednosť hodiť na kohokoľvek, vrátane Boha. A tým sa absolútne nerúham. Len som nabrala odvahu prebrať zodpovednosť, aj s ňou aj kompetencie.
Zabudnite na to, že ste obeť. Systému, náhody, neviemčoho... Včera som pochopila rozdiel medzi slovíčkom "musím" a "chcem". A bolo mi až nevoľno, keď som zistila, čo všetko vlastne chcem...
Všetci sme na nejakom úseku cesty, každý na tom, ktorý je pre neho ten správny. A celé toto je iba moja rozprávka. Je iba na Vás, či sa nad ňou zamyslíte alebo ju príjmete, alebo na ňu zabudnete. Nezabudnite však, že následky svojho konania si budete niesť v prvom rade vy. ;)
