Po predvianočnom zhone na cestách, nad ktorým som iba krútila hlavou, som sa dorútila do fakultnej nemocnice v Trenčíne. Išla som iba na oddelenie, kde som ležala, odniesť časopis, do ktorého prispievam. "Keď ste už tu, poďte pozrieť pána primára. Poteší sa," povedala sestrička, ktorá si ma pamätala z nie veľmi slávnej doby spred dvoch rokov. Skôr ako som stihla čokoľvek povedať, už ma viedla pred dvere jeho kancelárie. Pochmúrnu chodbu zalialo svetlo, ale to som si v tej chvíli neuvedomila. Zaklopala a keď sa dvere otvorili namiesto pozdravu z primára vypadlo: "Ja odpadnem!" Verím, že tento fantastický človek neodpadne, pretože to by nemohol pomáhať množstvu ľudí. Akosi som však vycítila možnosť posunúť svoj odkaz svetu. Keď som sa usadila do kresla, rozhovorila som sa o cvičení, o terapiách, o tom, že sme produktom našich myšlienok... "Či si myslíme, že to dokážeme, alebo si myslíme, že to nedokážeme, v oboch prípadoch máme pravdu," povedala som. Usmial sa. Videl ma v stave, v ktorom ma priviezli, videl moje výsledky rôznych vyšetrení, videl ma odchádzať, videl ma asi pred rokom. "Ste obdivuhodná. S Vašou diagnózou ste dosiahla viac ako 1000 percent." Od tohto človeka si tieto slová nesmierne vážim. Potom sa pýtal aké mám auto, že si mám dávať pozor na pitný režim (otvorene som priznala, že lieky neužívam), hodnotil všetko cez závoj medicíny. A tá zrejme predpokladala niečo iné, dokonca to takisto otvorene priznal. "Ak som to dokázala ja, môže to dokázať hocikto," povedala som a načiahla som sa po bunde. Verím, že naše budúce stretnutie bude pre neho viac ako príjemným stretnutím. A verím tiež, že s vedomosťami, ktoré som mu odovzdala, naloží s rozvahou a bude to tlmočiť svojim pacientom, ak už nie kolegom.
Keď som prechádzala okolo sesterne, zhliadol ma sanitár, ktorý si ma veľmi dobre pamätám. "Neverím!" skríkol. Chvíľku sme sa bavili a potom som sa pobrala na dohodnuté stretnutie.
Bol to nádherný deň s nádhernými ľuďmi. A veľmi sa teším, že o mojom prípade vie toľko ľudí a navyše na miestach, odkiaľ vedia pôsobiť na iných. Je mi jasné, že na nich pôsobím aj ja. Často opovrhujúci pohľad uponáhľaného človeka ma už neprekvapí. Nie je totiž dôležité, čo som dosiahla, ale aká bola moja východisková pozícia.
"Ty si inak dobrá." Som. Tak ako každý ;)
