Na nasledujúci týždeň sme si v priebehu uplynulého týždňa dali cieľ. Najprv som povedala, že budem spokojná, keď budem nohu ohýbať bez protizávažia. Martin neváhal a štvorkilogramové závažie, ktoré mi doposiaľ pomáhalo, zavesil medzi ostatné závažia. Nohu som ohla. "Tak, teraz už môžeš byť spokojná", povedal. :)
Samozrejme, hneď som si vymyslela vyšší level. Je to akási prirodzená ľudská vlastnosť. Chcem ohýbať nohu s dvaapolkilovým závažím. Martin opäť nezaváhal. Okamžite to zapísal ako definitívnu vec na program budúceho týždňa. "To robíme tridsať opakovaní v jednej sérii," povedal mi s mierne zvyhnutým obočím. Som za každú blbosť. "Nech", odvetila som.
Série nechal otvorené. Pri štandardnom počte tri to znamenalo dohromady 90 opakovaní. Mala som plán. Dnes desať, potom pätnásť, dvadsať, dvatsaťpäť...
Spokojná som odchádzala domov. Veď slová: "To dáš. Aj keby som Ti naozaj mal tie prsty polámať," nenechávali priestor na pochyby.
Prišiel piatok. A s ním plánovaných 15 opakovaní. Pri nejakom štrnástom mi bolo jasné, že ich bude zaručene viac. Blížili sme sa k tridsiatke. Sťažka som dýchala. Ohnuté prsty ma však donútili prekonať aj hranicu 40tich opakovaní. Zo štyridsiatky to zrazu skočilo na deväťdesiatku. Môj manžel sa opýtal: "Kto bol viac spokojný, Ty či Martin?"
Ťažko povedať. Je mi jasné že ma núti siahať až na pomyselné dno, či ešte hlbšie. Pri ňom som sa skutočne utvrdila, že moja "sústava dien" má svoje opodstatnenie.
Nikdy by som si nebola myslela, že sa mi tento šibalský kúsok podarí. A ešte s týždňovým predstihom...
Je mi jasné, že o týždeň to skutočne dáme a ja sa len chcem Katy a Martinovi poďakovať. Viete, čo na mňa platí a želala by som si, aby takýchto fyzioterapeutov bolo na svete čo najviac. Občas je to síce iste ťažké aj pre Vás, keď Vám pacient plače od bolesti, či lapá po dychu podobne ako ja. Svoje ovocie to však prináša a vždy keď vojdem do Vašich dverí, mi je jasné, že aj keby som sa chcela ľutovať, vy mi to jednoducho nedovolíte. :)
