Dnes som bola v Trenčíne. Na návštevu v nemocnici, za lekármi, sestričkami, pacientami. Ako som sa tak vracala domov, ostalo mi smutno. Odkedy som vkročila do tohto mesta, narážala som na ústretových ľudí. Jeden mi podržal dvere, ďalší zložil a naložil chodítko... "Mám vám nejak pomôcť?" spýtala sa pani predo mnou pri pokladni. "Poradím vám nejako?" oslovila ma predavačka v miestnom supermarkete, keď som sa nevedela rozhodnúť, ktorý chlieb kúpim. Pred cestou domov som si zatláčala oči späť do jamiek. A to ani nevravím, akí boli ku mne v nemocnici. Nemuseli. Ale... "Si ich miláčik,"skonštatoval kamarát, ktorý bol ako nezainteresovaný pozorovateľ. Videl ma prvý krát. "Vy ste náš zázrak," povedala mi sestrička. V reštaurácii pán vyšiel a preparkoval kvôli mne auto. Nemusel. Prehodili sme zopár viet. Nikto po mne nevytruboval. Vrátnik na parkovisku otváral závoru skôr než som sa priblížila. A pán v aute za mnou trpezlivo čakal, kým som sa na štyrikrát na parkovisku otočila. Ľudskosť, to bolo to, čo sálalo vo vzduchu. A nie je o o tom, ži videli mladú peknú babu. Je to o tom, že videli. Ktovie, aká som bola, kým som tam žila...
Rada chodím po diaľnici, už nevytáčam motor do šialených obrátok. Premýšľam. Vnímam. Analyzujem.
"Ale ja sem nepatrím," napadlo ma, keď som schádzala zjazdom Trnava. "Patríš presne tam, kde si!" ozvalo sa odniekiaľ. Nie prísne, ale láskavo. Zrejme má pravdu. Možno som ten maják, ktorý svieti v tme, aby lode nanarazili na plytčinu. Ale viem, že zároveň moje svetlo niektorým ľuďom vadí. "Egoistickejšie stvorenie ako si ty, som v živote nevidel. Už mi nepíš," povedal mi "kamarát".
Sedela som na nemocničnej posteli. "Ty si... Ide z teba dobro a láskavosť..." Začervenala som sa. "Tebe to môžem povedať. Mám vzor. A hoci nepatrím k žiadnemu náboženstvu, je ním Ježiš. Vieš ako dopadol. Ako najposlednejší zločinec. Možnože raz tak dopadnem aj ja." Už teraz mám k tomu blízko.
No nie o tom som chcela.
Trnaváci, kdo je vác? Všetci vedia, že v Trnave aj mačka robí Mnau. A tak tvrdo, ako rozprávajú, také tvrdé sú aj ich srdcia. Bohužiaľ. A česť výnimkám.
Na parkovisku vytrubujú, hoci na kufri auta mám nálepku s kresleným symbolom vozíčkara v aute. Dieťa jej význam chápe...
Prečo sa to stalo? Prečo sú naše srdcia také zatvrdnuté? Prečo tomuto svetom vládne súťaživosť, bezočivisť, sebeckosť? Prečo keď na parkovisku nakladám do auta vozík, desať ľudí o mňa takmer zakopne a takmer mi vynadá, no ani jeden sa ma neopýta, či mi vie pomôcť?
"V Galante a v Trnave už Ťa poznajú," zažartoval môj bývalý manžel. Žila som niekoľko rokov v Galante, ale ich dialekt som si nikdy neosvojila. Premýšľam, či nejaký majú. Majú. Je to galantská maďarčina. Tou sa totiž v Maďarsku nedohovoríte. Neviem po maďarsky, napriek tomu som sa tam vždy najlepšie dohovorila práve ja.
Bratislava? Žila som aj tam. To je zmeska. Víťazí bezočivosť, ale... Nie je až taká slepá ako v Trnave. Raz mi jeden lekár vraví: "Veď ja prídem za vami, aby ste tu nemuseli parkovať medzi tými bezohľadnými šoférmi." "Vy ste ešte nebol v Trnave, že?" odvetila som.
Zistila som (opäť výnimky potvrdzujú pravidlo), že mäkšia reč - mäkšie srdce. Ale to sa u nás predsa dávno nenosí, že?
Trnava je malý Rím. Keď sa Bohu nechcelo tvoriť trnavský dialekt povedal: "Víte čo? Tak vy budete vyprávat jak já." Lenže, oni tak nielen rozprávajú, oni sa tak aj správajú.
Celý tento článok je iba zhodnotením situácie. Ak si niekto niečo berie osobne, mňa z toho, prosím, vynechajte.
Ako vraví môj syn: "Víš čo? Nehaj tak!"
