Myslím si, že som zozbierala kvantum informácí, o ktorých sa mnohým ani nesníva, zato je však množstvo tých, ktorí mnoho z týchto "tajomstiev" poznajú.
"Nemôžte vyriešiť problém, kým budete rozmýšľať tak ako v dobe jeho vzniku," povedal niekto.
Včera sa ktosi zmienil o knihe Musela jsem zemřít. Bola o onkologicky chorej pacientke, ktorú prestalo poslúchať telo. A keď chcela prežiť, musela zmeniť svoje myslenie.
Kedysi dávno som si povedala, že okolo tridsiatky zomriem. Tak ako mnohé sny, aj tento sen sa mi splnil. Ostalo len to vnútro, všetci vieme, že čo sa týka tela, to bolo absolútne nepoužiteľné.
Veľa ľudí si myslí, že nič horšie ako smrť neexistuje. Verte tomu, že existuje.
Áno, ja mám vidinu lepšieho zajtrajška, no i napriek tomu si dovoľujem povedať, že som prežila akýsi očistec priamo na zemi. A to obdobie považujem za niečo, čo je skutočne horšie ako smrť.
Spala som. Neviem ako dlho. Na posteľ som si líhala ako "normálny" človek, športovkyňa, žena, ktorá má tisíc záujmov a ktorú doma čakajú dve malé deti. Zobudila som sa úplne na inom mieste, do ruky mi pomaly kvapkala infúzia, z nosa mi trčala sonda, ktorá ústila v žalúdku. Čo to so mnou porobili? Mala som chuť vstať, poďakovať sa a odísť. Zrejme to bude nejaký omyl. Žiaľ, nebol. Ani som sa neposadila, ani som sa nepoďakovala... Ani vtedy, ani keď ma odvážali o nejaký čas domov.
Vypnutá. Hádam slovo, ktoré ma najviac charakterizovalo. Pamiatka po Dade, ktorá tu bola predtým, ostala iba v srdciach blízkych a v mojej hlave. Asi nezabudnem na primitívne príklady typu dva plus dva od môjho otca, ktoré mi dával, keď som sa prebrala z kómy. Veď nie som debil! Lenže... To on nevedel. A nevedel ani, či vidím, či počujem...
Samozrejme, okrem sondy, ktorú mi prekladali z dierky do dierky a napokon mi ju zaviedli do žalúdka a večne prítomného infúzneho stojanu som mala do močového mechára zavedený katéter. To mi je na čo? Pomóóóc, ja chcem ísť na wecko!
Neviem, ako dlho to trvalo, ale okrem katétera som si musela zvyknúť aj na to, že veľkú potrebu robím do postele. Iste, nebolo to dlho, nakoľko progres bol zjavný zo dňa na deň. Tak teda, šup, katéter vyberieme, ale pre istotu dáme plienky.
Fakt skvelý pocit. Dvadsať deväť rokov a plienky.
Bože, koľkí ľudia takto strávia celý život. Strašné!
Asi najviac som nenávidela oddelenie ORL. Predstavte si, že Vás vezú niekam, kde Vám znovu a znovu budú ubližovať. Ak niekto nevie, čo je to paracentéza, google mu iste našepká (inak je to prepichovanie ušných bubienkov). Dialo sa to asi dvakrát týždenne. A vy nemôžete ani kričať, ani sa brániť, len ticho trpieť.
Rovnako bolestivá spomienka bola na zavádzanie PEGu.
Kto bol na gastroskopii, nech si predstaví, že doňho strčia dve hadice. Štepy zo žalúdka? Malina. Zažila som totiž rezanie brucha zaživa (injekcia zjavne nestihla zaúčinkovať). Myslím si, že plastový "náustok" zabraňujúci mi prehryznúť hadice, práve vtedy doslúžil. Ten pukot umelej hmoty bol nezameniteľný zvuk. Nečudo, že pri pojme gastro sa dodnes trasiem. No ešte viac, keď počujem zvrat ORL. :)
Z nemocnice som odišla na sediacom invalidnom vozíku, bez opierky hlavy. Prešla som si vari všetkými štádiami - naučiť sa prehltnúť ponúkané sústo (kdeže jesť sama), nezadusiť sa lyžičkou vody, naučiť sa, že sliny tiež treba prehĺtať a neslintať ako dieťa vo veku sedem mesiacov. Ono to dosť blbo vyzerá, na takej veľkej osobe. :)
Odviezli niekoho, kto konečne vedel sedieť, hýbať ľavou rukou, sem tam sa ňou najesť, no zároveň osobu úplne odkázanú na iných.
Vieš vstať ráno z postele? Vieš stáť na vlastných? Prejsť na záchod, do kúpeľky? Vieš sa najesť? A už si sa za to dnes poďakoval?
Obvykle si hodnotu takýchto darov uvedomíme, až keď o ne prídeme.
Denno denne ma obklopujú milí a láskaví ľudia, ktorí mi pomáhajú. Denno denne sa objaví niekto, pre koho som vzorom. Človekom z mäsa a kostí, ktorý dokázal niečo, čo štatisticky nie je možné.
Nechcem hovoriť o tom čo ma neustále ženie dopredu, je to súhra viacerých vecí, chcem len, aby všetci vedeli, že mnohokrá ten ktorý "problém" ani problémom nie je. Naozaj, za posledný rok som sa stretla s toľkými formami ľudského utrpenia a predsa to boli ľudia, ktorí si vedeli užívať život, smiať sa, zabávať iných... Ľudia bez nôh, bez rúk, ľudia, ktorí už mnoho rokov mlčia, ľudia, ktorí nikdy v živote nestáli na vlastných...
Dnes ráno mi manžel priniesol invalidný vozík, pretože môj stav si vyžaduje, aby som ho využívala namiesto chodenia.
Aká som šťastná, že tento stav už nepotrvá dlho a opäť ho budem potrebovať iba na dlhšie vzdialenosti.
Som šťastná, že z neho dokážem vstať, prekročiť prah, či spraviť si jesť.
Ďakujem za to, že dokážem napísať tento článok. A ďakujem za tisíce vecí, ktoré považujeme za samozrejmosť.
Moja duša je zjazvená. Moje telo do istej miery tiež. Nie, nie je to na prvý pohľad vidieť. Napriek tomu, tie jazvy tu sú, a viem, že nie som sama.
