Nik z nás za to nemôže. Boli sme tak vychovávaní. Ľudia duševne a telesne postihnutí boli pozatváraní, kde sa dalo. Prinajlepšom doma. Nepotrebovali sme bezbariérové stavby, nájazdové plošiny, vyhradené parkovacie miesta. Svet bol o zdravých ľuďoch a pre zdravých ľudí. Že táto doba skončila? Nekecajte!
Otvorene sa priznávam, že pred dvoma rokmi boli pre mňa bezbariérové stavby nutné zlo. Samozrejme, nájazdové plošiny som mala rada, veď ktorá matka s kočíkom ich rada nemá? Nízkopodlažné autobusy. Super nápad! Do tých sa s kočíkom výborne nastupuje.
Karta sa obrátila. Už netlačím detský kočík, už tlačia mňa. Taká mladá a na vozíku... Prekvapenie! Zďaleka nie som najmladšia. Ale najpapuľnatejšia zrejme áno.
V auguste 2012 sa mi úplne zmenil život. A nielen mne. Ale celej rodine. Ak som dovtedy nemala o mozgovom kmeni ani poňatie, tentokrát mi o sebe dal vedieť v plnej kráse. Kóma, locked-in-syndrom, kvadruparéza, spastická hemiparéza akcentovaná na PDK... Máte si z čoho vyberať. Odkedy som prišla k sebe, bol zo mňa ležiaci pacient až po pacienta sťažka chodiaceho o palici. Viem ako vyzerá invalidný vozík aj kedy na ňom treba dofúkať gumy. Viem, ktorá hláska sa vyslovuje najľahšie a ktorá, naopak, najťažšie. Viem toho toľko... A spolu s mojimi blízkymi by som radšej nevedela.
Často som si kládla otázku, prečo sa toto prihodilo práve mne. Veď nemalo prečo. Ale malo! Bola som slepá. Na mojich pleciach ležela ťarcha novovznikajúcich budov. Možno by som svojho času odklepla aj vozíčkársku toaletu, kam nevojde ani mechanický vozík. Elektrický? Snívajte s nami, diel druhý.
Možno by aj spod mojich rúk vzišlo "parkovisko pre invalidov", ktoré je z jednej strany lemované asi 10 cm obrubníkom a z druhej malým odvodňovacím kanálom bez mriežky. Dosť veľkým na to, aby v ňom uviazlo predné koleso mechanického invalidného vozíka.
Nebyť trpkého poznania, ani sa nezamyslím nad tým, že bezbariérové byty sú súčasťou 4 podlažnej bytovky bez výťahu.
Možno...
Ja som sa zo svojho sna prebudila, za čo som veľmi vďačná. Zaplatitila som vysokú cenu, možno až príliš, no bez toho to zrejme nešlo.
Dnes sa viem vžiť do kože "ľudí na kolesách". Chápem, že sú to ľudia s rovnakými potrebami, túžbami a snami ako my všetci. Že tiež chcú chodiť do kina, do divadlo, možno do kostola, do kaviarní, na úrady, pre deti do škôlky... Tí ľudia v utajení sú lekári, športovci, právnici, spisovatelia, stavební inžinieri...
Prosím všetkých kompetentných, keď nabudúce budete navrhovať budovu, myslite aj na týchto ľudí. Nie sú menej ako vy. Iba sa im prihodilo niečo, čo sa môže celkom pokojne prihodiť aj vám. A lekár, ktorý vás mal "zachrániť" sa do svojej práce nedostane. Cestu mu totiž skrížil schod...
