Majú. A je to úplne prirodzené. Okrem toho, že žijú pre prítomný okamih a plne s oddávajú tomu, čo práve robia, hýbu sa. Sadnite si a pozorujte ich. Viem, že ste si práve teraz povedali, že na také hovadiny nemáte čas. Okej, mám inú alternatívu - začnite sa hýbať aj vy.
"Ty zas cvičíš...," povie vyčítavo manžel, keď ma rozospatý uvidí pred zrkadlom nacvičovať pre mnohých záhadné pohyby. Už nemusí dodávať, že nie som normálna. Je víkend, on po celom týždni v práci ledva lapá dych a slovné spojenie "dobré ráno" mu pripadá skôr ako provokácia, než ako úprimné želanie.
Rozhodla som sa, že si urobím taký malý test, ktorého hlavným účastníkom budem ja sama, a zároveň budem pozorovať svoje deti.
Samozrejme, sú rána, keď sa mi nechce vstať, potom si uvedomím, aké obrovské šťastie mám, že som sa mohla zobudiť a hneď je to o poznanie ľahšie. Hoci... Názory okolia sa v tejto téme líšia. Nuž, koľko ľudí, toľko chutí.
V kúpeľni pred zrkadlom si zacvičím aspoň čo-to z čchi-kung. Svalovo-šľachového, aby som bola presná. Obhajovať čchi-kung nejdem. Je mnoho dostupných informácii o tom, že sa nejedná o žiadne magické cvičenie s diabolským podtónom.
Potom sa začína deň. Aj napriek tomu, že si mnohí myslia, že sa od ničnerobenia idem zblázniť, často ani neviem, kde mi hlava stojí. Moja práca je skôr prácou duševnou, než tou fyzickou. Ale to asi práca väčšiny z nás.
Spomínam si na deň, kedy som toho mala tak veľa, že som sa rozhodla cvičenie vypustiť. Chyba... Nejedná sa o závislosť, telo je jednoducho naučené, že do tela sa vyplavujú látky, ktoré mimo iné zvyšujú aj produktivitu práce. Veľmi často sa stretám s poznámkami typu: "Ja na cvičenie nemám čas. Nie som ako Ty..." Vysvetľovať, obhajovať svoj názor, či sa iba pousmiať? Koniec koncov, tiež som bola taká...
Dnes prehlasujem, že ak je človek naučený pravidelne cvičiť (pozor, trikrát do mesiaca neznamená pravidelnosť), je zároveň výkonnejší vo svojej práci. Toto neplatí u drevorubačov, baníkov, či murárov. Platí to pre nás - bežných ľudí, ktorých život sa odvíja za monitorom počítača.
Ale späť k deťom.
Mám možnosť pozorovať. Ďakujem za ňu. Dieťa je studnica energie. Dosiaľ nik nevie, odkiaľ sa v nich berie. Ak si myslíte, že dvojhodinová prechádzka Vašu ratolesť konečne unaví, nebuďte sklamaní, ak po príchode domov padnete do postele ako vrece zemiakov, zatiaľ čo Váš energiou sršiaci drobec Vám bude skákať po hlave a pokrikovať niečo v zmysle, že sa s ním máte ísť hrať.
Dieťa žije pre prítomný okamih. Pre neho neexistuje niečo také ako zajtra, za chvíľu, neskôr... Ak si to spojíme s pohybom, máme kľúč k riešeniu záhady. Dieťa žije naplno, negniavia ho starosti, ako dopadne schôdzka o druhej popoludní. Niečo Vám prezradím, ona dopadne aj tak ako dopadnúť má, nie podľa toho, koľko nad ňou budete premýšľať. Toto mám odskúšané tiež. Aby to nebolo len tak hocičo, boli to štátnice. Nevedela som ani zlomok toho, čo moji spolužiaci vychádzajúci so známkami Dé a É. Že som dieťa šťasteny? Pomenujte si to ako chcete.
Nedávno mi moja známa na tému cvičenie povedala" "Ale, vieš, ja na to nemám čas. Ja musím pracovať." O pár dní zaľahla do postele s horúčkami.
"Tebe nie je zima? Veď prechladneš!" poznamená často moje okolie, keď ma vidí naboso obutú len v päťprsťákoch. "Už aj sa obleč!" skúšajú to moji rodičia.
Že veci idú ruka v ruke, že zatiaľ, čo do iných pacientov v nemocnici púšťali infúzie jednu za druhou, ja som cvičila čchi-kung. S lekárskeho hľadiska - zlepšenie porovnateľné, dokonca z mojej liečby sa telo nespamätávalo niekoľko týždňov.
Hippokrates povedal: "Cvičenie dokáže nahradiť mnoho liekov, no žiaden liek nenahradí cvičenie." Pamätajte na to, keď nabudúce budete tvrdiť, že na cvičenie nemáte čas, ale tri hodiny strávite na fejsbúku. A je veľmi pravdepodobné, že aj Vašim ratolestiam budete o čosi rovnejší.
