Pani na úrade na moment dvihla zrak od papierov. "Vy nepozeráte televíziu???" Zavrtela som hlavou. "Ale čo potom robíte? Ste na počítači?" Opäť negatívna odpoveď. Nepochopenie v pohľade úradníčky naberá na obrátkach. "Ja... Maľujem!", povedala som.
Mnohokrát som svojich blízkych priviedla na pokraj šialenstva, čo vyvrcholilo tým, že mi raz takmer vyvalili dvere na byte. Môj telefón dookola opakoval známu vetu: "Volané číslo je dočasne nedostupné." A zatiaľ, čo ja som spokojne sprchovala deti vo vzdialenej časti bytu, oni mi vyzváňali a vyklopkávali. Či skôr trieskali na dvere. Keď som tie zvuky napokon začula, vystrašene mi povedali, že láskavo si mám zapnúť telefón a otvárať dvere.
Napriek varovaniam som sa jeden deň v týždni rozhodla stráviť bez telefónu a internetu. Počítač ostal pohodený na gauči v obývačke a mobilný telefón nemý na nočnom stolíku.
Čítala som si o prírodných bytostiach, maľovala a zrazu mal deň 25 hodín.
Obvykle pustím náš robotický vysávač, prípadne umývačku a sadnem si k počítaču. Na manželov spýtavý pohľad odpoviem: "No čo, vysávam."
V ten deň, keď som nastúpila cestu menšej závislosti na médiách som sa tešila, že už asi tretí-štvrtý deň nepoužívam sušičku. Bolo síce náročné vytrepať sa s prádlom na balkón, namiesto toho, aby som to iba nahádzala do bubna vedľa stojaceho spotrebiča. Ale... Slniečko svietilo, vetrík fúkal a ja som veselo vešala prádlo. Okrem iného ma hrial aj dobrý pocit.
Napriek tomu, že sa považujem za ekologickú bytosť, netajím sa, že doma máme výdobytky modernej doby. No čo, ani ja nie som bezchybná...
V noci som sa strhla zo sna. Horko ťažko som otvorila balkón. Ľahla som si späť do postele a tešila sa, že vidím hviezdy. Nie každý má to šťastie. Myslím, že za to môže niečo ako svetelný smog. Osvetľujeme nielen mestá, ale i oblohu.
Kedysi, ešte v dobe počítačov Atari, z nás bola prababka hotová. "Iba to žerie elektriku," povedala a odišla spať. Keby iba elektriku...
Naša zábavka trvala do desiatej hodiny večernej. Vtedy v dedinke v Javorníkoch vypli prúd. Nie, nesvietili ani lampy na uliciach. Svet sa ponoril do tmy. Dnes nechápem, ako vtedy vybržali do šiestej do rána veci v mrazničke. Okej, možno do piatej. To ja už neviem, lebo vtedy som ešte sladko spala. Kdežto naša babka Klára, ktorá chodila "spať so sliepkami" a vstávala s východom Slnka. Prala, varila, okopávala... A nikdy nemala málo času.
Ja ho málo mávam až pričasto. Počítač je súčasť môjho života, mnohé podklady na obrazy vznikli práve tam. Píšem tiež na ňom. Wi-fi signál je prístupný v celom našom byte.
"Cez okno" sa stretávam s kamarátmi bývajúcimi vo vedľajšej ulici. Nie, nie je to pohodlnosť, celkom v pravom slova zmysle iste nie. Bývame v bytovke bez výťahu. Bez opory neurobím ani krok. Ak by sa mi aj podarilo zísť dolu a niekto by mi zniesol chodítko, je najvyšší čas vyraziť. Moje tempo je totiž také, že do večera to iste stihnem. :)
Aj napriek tomu zisťujem, že dni bez "okna" sú dlhšie. Mám čas navariť, upratať, oprať... Maľovať.
Zatiaľ čo vysávač vysáva a umývačka umýva, vešiam na balkóne prádlo. A s úsmevom dávam za pravdu prababke. Ach, tí žrúti...
Máme veľa výdobytkov tejto doby, ktoré nám čas šetria. No zároveň veľa, ktoré ho dokážu priam šibnutím čarovného prútika pohltiť. Dokážeme to rozlíšiť?
